Svetlo v temnote

10.

Oproti mne znova sedel ten pán v bielom obleku a úhľadne zastrihnutými vlasmi a aj strniskom. Znova vyzeral majestátne, no tentokrát mal tvár zachmúrenú. Hodnú chvíľu si ma obzeral, kým sa ozval, čo mi prišlo zvláštne. Myslela som si, že keď si ma k sebe zavolal, ozve sa rýchlejšie.

„Vidím, že si dnes napredovala. Pomaly sa zoznamuješ so svojou mocou, no vyzerá to tak, že ti to ide celkom dobre. Nechceš ešte zvážiť moju ponuku?" spýtal sa ma už s miernym úsmevom na perách. Vyzeral s ním akosi vábivo, milo.

Nechcelo sa mi veriť Aurelovým slovám o tom, že je zlý, či zákerný alebo že by som mu nemala veriť. Nepripadal mi tak v tej chvíli. Áno, predtým som si o ňom myslela niečo iné, no tentokrát z neho sršal akýsi pokoj. Pokoj, ktorý som potrebovala.

Jediné, čo som ale vedela, bolo, že som nechcela žiadny výcvik. Moja moc hovorila jasne vo svojich básničkách, ktoré mi vytvárala v mysli, aby som o nich nikomu nehovorila. A ani o tom, čo všetko dokážem. Viac verím jej, ako komukoľvek inému, aj keď to možno znie divne, keďže ju poznám tiež len pár dní. No ona ma zatiaľ naučila viac vecí, ako ktokoľvek iný. Ona jediná ma drží nad vodou.

„Nie, ďakujem vám za vašu láskavosť," začala som s miernym úsmevom, aby som nevyzerala nevychovane, či že by som si jeho ponuku nevážila. „Sama sa ešte stále nedokážem rozhodnúť, čo budem po tomto tábore robiť s touto novou vedomosťou, a tak sa radšej nechcem ničomu zaviazať," snažila som sa znieť čo najprívetivejšie, aby to naozaj pochopil dobre. Ešte aj vetu som sa tak snažila štylizovať.

Istú dobu po mojich slovách medzi nami vládlo ticho. Ja som si zatiaľ obzerala výhľad, ktorý za sebou mal. Akúsi záhradu plnú bielych a modrých kvetov. S tujami nádherne zastrihnutými a malými jazierkami to bolo až dokonalé. Prišlo mi to, akoby to ani nebolo z nášho sveta.

Lenže to je nemožné. Pochybovala som o tom, že by niečo existovalo bez toho, aby o tom už vedci vedeli. Predsa len určite nie som sama, ktorej tá záhrada prišla ako z akéhosi alternatívneho vesmíru, kde je všetko presné, dokonalé a nádherné. A ešte možné bezstarostné.

„Dúfam, že sa teda rozhodneš správne. Dovtedy ti len chcem povedať, aby si si dávala pozor na to, čo sa okolo teba deje. Rád by som ti to v našom svete poukazoval, keď budeš mať viacej času," naposledy sa na mňa usmial, a hneď na to som sa znova ocitla v izbe so všetkými chalanmi a Karou. Všetci na mňa upierali nechápavé a ustráchané pohľady.

Vôbec som netušila, ako som asi tak mohla vyzerať, kým som pri nich nebola. Aurel mi minule, keď sa mi to stalo, povedal, že som omdlela. Je možné, že sa to stalo aj tentokrát, keďže som si až po istej chvíli uvedomila, že sa opieram o niekoho rameno, menovite práve Aurelovo.

Rýchlo som sa od neho odtiahla a pozrela som sa von oknom s nádejou, že tam na mňa bude čakať Boro, aby mi povedal, čo práve riešili animátori.

„Bela, si v poriadku?" spýtala sa ma ako prvá Kara, stojaca nado mnou. Ona mala v očiach nielen nepochopenie, ale aj strach, aj keď som najskôr nevedela prečo.

Nevyzerala som dúfam zle. Len som netušila, ako dlho som bola preč...

„Áno, áno, všetko je fajn. Už tu bola znova Druša?" nemienila som riešiť s nimi to, že sa mi znova prihovoril pán Svetlý. Nie, keď vedľa mňa sedel Aurel, ktorý isto vedel, prečo som omdlela.

Naňho som sa bála pozrieť. Môj pohľad prechádzal z Kary von oknom, keďže nikto iný nevyzeral tak, že by sa do našej konverzácie chcel zapojiť. Našťastie pre mňa.