Svetlo v temnote

19.

Až to ma donútilo sa zamyslieť nad tým, čo sa okolo mňa dialo. Akoby bol ten človek dôležitý pre moje podvedomie. Kvôli tomu vrhu mojej moci sa do mňa znova vlialo to niečo jemné a príjemné, čo tam bolo dovtedy a zahnalo túto škaredú, hrubú silu.

Stačilo, aby som sa pozrela na Aurela opretého o stenu pod oknom, aby som zistila, čo som spravila a aj prečo. A najmä, aká časť môjho mocného ja ho odo mňa odhodila. Už v tábore som si myslela, že niečo také existuje, no až toto, táto chvíľa, mi to naplno ozrejmila.

Nemôžem o tom ale nikomu povedať. Ani len Aurelovi. Nie, lebo by sa ma bál. Alebo by sa možno bál o mňa. Nechcela som ale najmä v tej chvíli riskovať, že by som mu ublížila, a tak som zostala sedieť vedľa postele a pozorovala som, ako sa pomaly staval na nohy.

Poriadne sa vystrel a trochu zvraštil obočie, určite od bolesti. Musel sa naozaj veľmi tvrdo buchnúť o stenu pod mojím oknom, keďže aj sama som cítila, že sila, ktorá ho odo mňa odhodila, bola naozaj veľká a prudká. Nemohol to čakať, a teda sa nemohol ani poriadne obrniť voči tomu nárazu.

„Bela, čo...?" ešte stále nenachádzal slová, len zo seba ledva vydal pár slov, aj to plné bolesti. Jeho hlas sa akosi nevedel ustáliť, a tak musel párkrát zakašlať, aby si ním bol istý.

„Nemyslím si, že ti to dokážem vysvetliť. Prepáč mi to," nechcela som sa naňho pozrieť, len som tie slová vyrapotala čo najtichšie a najjemnejšie, ako som len vedela. Bola som si totiž vedomá toho, že ma počuje. V tak malej miestnosti a s jeho dobrým sluchom to bolo viac než len pravdepodobné.

Skôr, ako som mu stihla povedať, že by sa ku mne nemal približovať, sedel vedľa mňa a snažil sa mi hľadieť do očí, no ja som sa od neho neustále odťahovala. Nechcela som, aby v nich videl slzy.

„Ja..." zastavil sa, dokonca som akosi pocítila, že pokrútil hlavou. „Vyšší, to je moc, ktorú z teba cítim a aj ktorú si videla v projekcii, keď si sa vracala z druhej strany jazera, ako si mi sama povedal," začal opatrne, keďže mu chvíľu trvalo, kým sa mu naplno ustálil jeho hlas. „Je to druh tvarovateľnej moci, a teda si dokážeš vytvoriť takmer čokoľvek, čo len chceš. Taktiež sa dokážeš kvôli nej premiestňovať a, keby si sa veľmi posnažila, vedela by si znieť tak, ako zneli aj animátori, akurát tvoje slová by boli jemnejšie, nedokázala by si si podmaniť toľko ľudí, a už tobôž nie na tak dlhú dobu. Tí, ktorí majú v sebe ešte o niečo viac moci, tak, ako ty, majú aj svojich patrónov, a teda zvieratá, ktoré sa im akoby podriaďujú a dokážu spolu komunikovať."

Nehovoril to tentokrát tým jeho učiteľským hlasom. Všetko to hovoril nežne, až som dokázala cítiť aj jeho milý pohľad na sebe. Cítila som z neho, že mi dával rovnaký priestor, aký som mu pred chvíľou dala ja sama. Bola som rada, že mi to doprial, keďže som aspoň mala čas si pomaly odkladať moju moc späť tam, kde pôvodne bola.

„Posledná skupina ľudí sú Najvyšší. To boli vlastne všetci animátori. Musím sa priznať, že som nikdy v živote toľko Najvyšších pokope nevidel, ako práve na tom mieste," usmial sa na konci, čo bolo cítiť aj z jeho hlasu, a tak som sa naňho konečne pozrela. Uvidela som na jeho tvári úľavu a aj pokoj.

„Prečo?" spýtala som sa, aj keď tú otázku mi určite odčítal z očí. Chcela som ale vyskúšať, ako veľmi zle na tom bol môj hlas, no nezlomil sa mi, čo som v tej chvíli brala ako menší zázrak.

„Nie je ich všeobecne veľa na svete. Aspoň teda v našom štáte, pokiaľ viem. Je to hodnosť, s ktorou sa nedá narodiť, získava sa," zastal a obzrel si ma, akoby na mne niečo skúmal. Možno chcel vedieť, ako som reagovala na jeho slová alebo či to, čo mi chcel ešte len povedať, prijmem. „Iba Pán môže túto moc dať Vyšším, no netuším ako a ani prečo, len viem, že sa to robí počas nejakého rituálu."