Svetlo v temnote

2.

Brodili sme sa tým lesom minimálne hodinu. Neustále sme sa dostávali ku jednej a tej istej značke, ktorá nás mala zaviesť do daného tábora, no nikdy sme sa tam tou danou cestou nedostali. Pripadalo mi to ako začarovaný kruh. Možno nakoniec ten tábor ani len neexistuje a rodičia utratili tie prachy úplne zbytočne.

Myslela som si, že sa na to, ako vždy, vykašlú, no zjavne ich táto myšlienka až príliš hnala vpred na to, aby zastali. Vraj im o tomto tábore niekto tak nadšene rozprával, že naň nedokázali prestať myslieť, kvôli čomu ma naň prihlásili hneď, keď sa vrátili domov z práce.

Už len toto sa mi zdalo podozrivé. Kto predsa lanári do tábora ľudí náhodou počas prechádzky po námestí? Rodičia vraj práve išli z reštaurácie, kde sa spolu boli naobedovať, kým mali pauzu v práci, a niekto si ich jednoducho odchytil, aby im o takomto skvostnom mieste mohol povedať. Ak by rozmýšľali normálne tak, ako oni vždy, ihneď by od toho človeka utekali preč.

Prečo si práve tohto človeka vypočuli? Čo bolo na ňom také príťažlivé, že ho nedokázali prestať počúvať?

Po ani neviem akom dlhom čase sme konečne došli do nášho cieľa. Tabuľa s nápisom: Tábor pri jazere, napísaný výraznou červenou farbou, bola jednoducho neprehliadnuteľná. Konečne sme sa dostali tam, kam sme mali. Alebo teda tam, kam moji rodičia chcú, aby som šla.

Musím sa priznať, že na mňa to prostredie naozaj okamžite spravilo dobrý dojem. Pred nami sa rozprestierala lúka uprostred lesa s jazerom a jedinou obrovskou drevenou chatou. Viedol naň menší most cez riečku, ktorá tiekla cez les. Nebolo ale vidieť jej cestu, keďže ju obkolesovali stromy.

Všetko dokopy to pôsobilo akosi uvoľňujúco. Príjemne. Bezstarostne. Akoby to všetko, čo som si o tom tábore načítala, či to všetko, čo som voči nemu cítila, kvôli tomu danému miestu jednoducho zmizlo. Pripadali mi tie myšlienky až také ďaleké, že sa mi to zdalo zvláštne. Ako je možné, že len kvôli tomu, že som sa sem na toto miesto dostala, zo mňa všetok ten strach a skľúčený pocit zmizli?

Na parkovisku tesne pred chatou stálo už množstvo áut, niektoré pomaly odchádzali, no iné ešte len vyberali kufre z auta. Prišli sme teda predsa len včas. Deti a ich rodičia pobehovali po okolí s takou radosťou, aká sa nevidí často. Všetko to bolo akési... idylické.

Snažila som sa ale nevnímať tento môj zvláštny pocit z tohto všetkého, čo sa okolo mňa dialo. Jednoducho som sa uvoľnila a nechala som sa unášať danou atmosférou. Predsa len, človek nikdy nevie, čo sa z takejto situácie môže vykľuť. Možno si tu predsa len nájdem nejakých kamarátov.

Akonáhle som vyšla von z auta, už sa k nám približovala nejaká vysoká pani s dlhými ryšavými vlasmi a kvetovanými voľnými šatami. Vyzerala, že má minimálne 25 rokov, možno aj viac, len z jej postavy sa veľa vyčítať nedalo. Vyzerala naozaj dobre.

„Dobrý deň, vítam vás v Tábore pri jazere, ktorý je určený pre deti všetkých vekových kategórií. Prvoradá je pre nás, samozrejme, zábava a nadväzovanie nových kamarátskych vzťahov. Dúfam, že sa tu u nás budeš cítiť dobre," zhrnula rýchlo skôr, ako som si stihla uvedomiť, že sa vlastne rozpráva so mnou. Jej hlas bol akýsi... príjemný. Milý. Plný nehy a pochopenia.

Až tak som sa nechala vtiahnuť jej hlasom do toho pokoja, že som na chvíľu zabudla, kde sa vlastne nachádzam a čo tam chcem robiť. Jediné, čo som v hlave mala, bolo prázdno a pokoj.

Prijala som to. Prijala som túto atmosféru a nejakým spôsobom som prestala myslieť na to, že sa okolo mňa deje niečo zvláštne. Akoby môj mozog v tej chvíli prestal pracovať a okúsil akúsi voľnosť a uvoľnenosť.