Svetlo v temnote

12.

Dievča sa prechádzalo po hrade a snažilo sa nájsť niekoho, kto by jej z jej problému pomohol dostať sa von. Lenže všade boli len sluhovia a slúžky. Nikto, kto by mal dostatočné postavenie na jej stav. Na to, čo potrebovalo vyriešiť.

Až keď sa dostalo do trónnej sály a zbadalo tam svojich rodičov, zistilo, že spravilo chybu, že tam vkročilo. Predsa len, akonáhle sa objaví v trónnej sále bez ohlásenia, nikdy to nedopadne dobre. Aj jej rodičia jej to neustále prízvukujú, no niekedy na to jednoducho zabudlo. Hlavne v takých prípadoch, ktoré boli naliehavé.

Nikdy sa jej ešte niečo takéto nestalo, no vedelo, že sa to raz stane. Jej mama jej hovorila, že raz bude svoju moc ovládať natoľko, že sa objaví jej pravá farba. Bolo zrejmé, že sa to stane, keďže aj to dievča malo v sebe krv, ktorou sa tá farba predáva na prvých potomkov kráľov.

To dievča bolo jedináčik a rodičia jej nikdy nechceli povedať, prečo jej nechceli dopriať súrodenca. Vždy, keď o tom začala hovoriť, ju jednoducho nejako odbili. Akoby to nebola dobrá téma.

Keď už stála v obrovskej sále a uvidela, ako sa radcovia snažia jej rodičom niečo navrhnúť, mala chuť otočiť sa a utiecť, no jej otec si ju už stihol všimnúť, a tak si ju privolal k sebe. Snažila sa pôsobiť vyrovnane, veď predsa len vedela úplne presne, prečo za nimi chcela prísť, no nebola natoľko stará, aby to dokázala udržať uveriteľne.

„Princezná, dúfam, že vieš, že nie je taktné vojsť do miestnosti bez ohlásenia," ozvala sa kráľovná milým hlasom. Dievča teda okamžite prešlo za ňou, no to sa nedostalo pochopenia od kráľa.

Ten sa na svoju dcéru pozrel mierne nahnevane, no aj tak s dobrou náladou. Nikdy sa poriadne na to dievča nedokázal hnevať, keď vedel, čo jej spravil. O čom sa dozvie raz, keď bude veľká.

„Ja už konečne viem..."

„Povieš nám to neskôr, dobre? Práve riešime niečo veľmi dôležité," prívetivo sa usmial kráľ na svoju dcéru a pokynul hlavou na svoju ženu.

Kráľovná nepotrebovala vidieť viac. Vedela, že jej muž chce, aby odviedla ich dcéru preč. Aj tak na týchto rokovaní kráľovná nebola rada, keďže počas nich prichádzali len náročné konverzácie a zlé správy. Ich dcéra bola jediná osoba, ktorá ich od všetkých týchto vecí mohla odviesť.

Aj kráľovná ale vedela, že raz si ich nepriateľ príde po ich dcéru tak, ako to bolo sľúbené kedysi dávno. Princezná to ale vedieť nemohla, a tak vždy, keď sa o tom s radcami bavili, to museli robiť v diskrétnej vzdialenosti od nej.

Preto dievča muselo popri svojej mame prejsť do svojej izby, kde jej konečne mohlo ukázať, čo sa jej podarilo. V tej chvíli kráľovná vedela, že im veľa spoločného času nezostáva.

________________________________________________________________________

Zobudila som sa z naozaj zvláštneho sna na okolité hlasy. Ležala som na posteli a nado mnou sa skláňala Kara. Videla som jej úsmev, akonáhle zbadala, že som otvorila oči. Bola rada, že som sa prebrala, no nič na to nepovedala, len sa obzrela za seba.

Až vtedy, keď tak spravila, som sa za ňu pozrela aj ja. A až vtedy som sa plne započúvala do hlasov, ktoré sa v miestnosti hádali. Boli to Manius s Rubenom proti Aurelovi. Liber bol v tomto boji nestranný, len si ich všetkých s úsmevom na perách obzeral z Karinej postele.

„Už si v poriadku?" pošepkala mi Kara, keď sa ku mne znova otočila. Nechcela na seba a ani na mňa upriamovať pozornosť tých chalanov, pravdepodobne preto, lebo nevedela, ako by zareagovali.