Svetlo v temnote

7.

Počula som kroky po chodbe. Nikdy v živote som sa nezobudila na taký jemný zvuk, no tentokrát to nebolo tak úplne príjemné zobudenie. Akoby ma moje podvedomie navádzalo k tomu, aby som vstala z postele a išla sa pozrieť na to, čo sa na chodbe dialo. Niečo nebolo v poriadku a ja som tam okamžite chcela byť a vidieť to.

Potichu som sa vytratila z izby a sadla si na zem pri kľúčovú dierku. Nechcela som, aby ma videli, ako otváram dvere. To by som sa im už rovno mohla vzdať s rukami nad hlavou. Radšej som ich len chcela počúvať spoza dvier, prípadne pozorovať, ak by som niečo cez tú kľúčovú dierku uvidela.

Jediný pohľad skrz ňu ma ochromil. Nedokázala by som povedať ani jedno jediné slovo, nedokázala by som to v tej chvíli nikomu vysvetliť, ak by sa ma na to pýtal. Jednoducho som zostala ochromená tým, čo som videla.

Klaudius sa prechádzal po chodbe ako nejaký bájny vodca. Jeho vlasy svietili na čierno a hýbali sa vo svojom vlastnom vetre, ktorý si Klaudius pomocou svojich krokov vytváral. To niečo vo mne, čo ma zobudilo, mi radilo, aby som nič nepovedala a ani nespravila. Len ma to napádalo k tomu, aby som si tú situáciu vryla do kostí.

Na konci chodby stáli Druša a Marinus. Obaja si obzerali Klaudiusa s tvrdým pohľadom, akoby čakali na jeho slová. Netušila som, čo od neho chceli počuť, no isto to nebolo nič dobré. Už len to, ako sa Klaudius hýbal sa mi nepáčilo. Sršalo z neho niečo... zlé.

„Kde je teraz Doldequier, keď ho najviac potrebujú? Nepríde za nimi a nebude im pomáhať," hovoril tlmeným hlasom, isto aby nikoho nezobudil. Teda, nikoho iného okrem mňa.

Po týchto slovách sa odmlčal. Musel sa s niekým rozprávať, no ako? Nemal v ruke ani telefón a nikto iný na chodbe už nestál. Ako inak sa dá s ľuďmi komunikovať? Správy predsa nikomu nepísal a nezdalo sa mi, že by mal pri sebe nejaké iné zariadenie, ktoré by mu to umožňovalo.

Druša a Marinus sa ale nepozerali na Klaudiusa, ale na niečo, čo bolo za ním. Niečo, čo som ja nevidela, keďže mi pohľad zatarasil koniec kľúčovej dierky. Je teda možné, že ten niekto, s kým sa Klaudius rozprával, stál práve tam.

No ako je možné, že som ho nedokázala počuť?

„Áno, presne tak. Zatiaľ evidujeme jedného bojovníka. Je tu ešte niekto, no o tom nevieme nič. Viem, že..." prudko zastavil prúd vlastných slov, a teda mu do toho musel niekto na druhej strane vstúpiť. Možno aj našťastie, inak by som jeho slovám nepochopila.

Konečne sa aj prestal prechádzať po chodbe a prešiel bližšie ku svojim súrodencom. Aj jeho pohľad sa ihneď upriamil na ten koniec chodby bližšie ku mne, a teda mi bolo jasné, že za mojimi dverami naozaj niekto stál.

No kto?

Druša s Marinusom len prikývli, akoby boli naozaj Klaudiusovi poskokovia. Akoby ani oni nevedeli o nikom inom. Akonáhle ale prikývli, sklonili hlavy, akoby sa za to hanbili, aj keď som aj na takú diaľku, ktorú som od nich stála, dokázala určiť, že ich pohľady boli tvrdé až chladné.

Žeby hovorili o tom, že tu nachádzajú deti, ako som ja? Ale ak povedali, že vedia len o jednom, tak koho z nás už našli? A prečo nás zatiaľ nikam nezavreli, ak o nás vedia?

„Ako poviete, pane, budeme sa snažiť vyhovieť vašim požiadavkám. Do konca mesiaca určite niekoho takého nájdeme," jeho významné slová mi vibrovali v ušiach ešte dlhých pár sekúnd, kým som znova začala vnímať, čo sa okolo mňa dialo. Snažila som sa im totiž pochopiť, aj keď som toho o takej neskorej hodine nebola schopná.

Znova sa začal približovať k dverám, cez ktoré som práve hľadela, a tak som sa radšej od nich o kúsok odtiahla, aby ma náhodou neuvidel. Ak by zistil, že som bola hore...