Svetlo v temnote

18.

Celú dobu ma držal za zápästie, ako keby sa potreboval uistiť, že som vedľa neho. Jeho stisk bol taký pevný, že ma občas nútil ísť rýchlejšie, ak som náhodou na chvíľu poľavila. Ani sa na mňa ale neobzrel, odkedy sme začali bežať. Len išiel vpred, neobzeral sa za seba.

Až keď sme sa dostali na lúku, ktorá sa mení v les, svoj stisk zjemnil a aj ubral na tempe, až sme na jej konci išli už len vychádzkovou chôdzou. To sme ale už vchádzali na ulicu, na ktorej bývam.

Nepovedal mi počas celej cesty ani jedno jediné slovo, len ma nepretržite držal za zápästie, akoby sa ma bál chytiť normálne za ruku. Osobne som mu za to ale bola vďačná, keďže som si nebola istá, či by som to dokázala spracovať tak rýchlo po tom bozku, ktorý som mu vlastne sama od seba darovala.

Rýchlo som odomkla dom a kým sa vyzúval, som ja prebehla do kuchyne, aby som si zohriala jedlo, ktoré mi mama v predošlý deň navarila. Nechávala mi takto stravu každý deň, aby som nemusela variť ja, za čo som, samozrejme, bola rada. Ona sama ale určite vie, že ma toho naučila dosť veľa na to, aby som si niečo dokázala navariť aj ja sama.

Aurel chcel rovno prejsť späť do mojej izby, no keď ma uvidel opierať sa o kuchynskú linku, kým som čakala na kúzlo, ktoré sa zvykne v mikrovlnke udiať, prešiel ku mne. Zastavil ho až pult, ktorý oddeľuje zvyšok domu od kuchynskej časti. Je na ňom vždy veľa vecí rôzneho typu, ktoré sa akoby samé strácali a nachádzali.

„Myslel som si, že si mi ukázala všetko, keď som ťa o to prosil," hovoril len tak ledabolo, kým si sadal na barovú stoličku na jeho strane daného pultu. Z tej mojej tam bolo umývadlo a dlhšia časť kuchynskej linky.

„A ja som si myslela, že za mnou už Marinus nepríde. Zjavne sme sa mýlili obaja," odpovedala som podráždene. Nemala som náladu sa s ním baviť, hlavne nie kým som bola hladná. A kým som nepoznala odpoveď na jeho nevyslovenú otázku ani ja sama.

Čo to bolo za múr?

„Nemusíš sa hneď hnevať za všetko, čo poviem. Nemal som predsa ako vedieť, že sa tam zjaví znova," upriamil svoj pohľad na mňa a snažil sa znieť jemne, akoby sa so mnou nechcel hádať.

Ja som tiež nechcela hádku. Nenávidím taký spôsob komunikácie, no stále je to lepšie, ako boj, či prípadné ticho. Ani jedno nie je dobré, ani efektívne. V mojom prípade šlo skôr o akési zahnanie strachu, ktorý som pocítila, keď sa mi Marinus vyhrážal smrťou.

„Mala som ísť inam, ja viem, lenže už iné miesto nepoznám. Nie také, ktoré by bolo až tak hlboko v hore, až tak mimo všetkých neželaných očí," snažila som sa už znieť o niečo jemnejšie, no skôr sa mi zdalo, že sa mi hlas zmenil na bojazlivý. Zas až tak veľmi som nechcela, aby bolo na mne viditeľné – teda vlastne počuteľné, - že som sa toho stretnutia naozaj zľakla.

Kvôli mojim slovám sa Aurelov pohľad zmenil na chápavý. To som si ale už ja vybrala jedlo z tej magickej kovovej veci. Obzrela som sa naňho, a keď som uvidela na ňom, ako zbožne hľadí na môj tanier, podala som mu ho. Bolo v chladničke ešte dosť jedla na ďalšiu porciu.

„Len tak sa vzdáš svojho jedla? Ale veď ja by som to vydržal..."

„Nie, ani náhodou. Ber to ako moje poďakovanie za to, že si dnes prišiel a naučil ma premiestňovať sa," usmiala som sa naňho, kým som zastavovala jeho pohnútky vrátiť mi tanier. Dokonca aj ruky už posúval mojím smerom spolu s tanierom, no kvôli mojim slovám si ho predsa len nechal a položil na stôl.

Nešiel ale jesť, len sa vrátil za mnou, keď už ja som dávala druhý tanier do mikrovlnky. Ako som si aj myslela, aj po tejto porcii ešte zostalo dostatok jedla na prípadnú ďalšiu, a teda sa nič závažné nestalo.