The house of enchantment

||10.||

(Hecate Blackwood)

Pygmalion bol veľmi odvážny muž. Hecate mala takýchto ľudí veľmi rada, i keď práve teraz predstierala, že nie. Bolo zábavné sledovať toho statočného tvora byť tu, na kolenách prosiaceho o láskavosť, a napriek všetkému vedieť, že sa jej bojí.

,,Prosím, pani, vráťte mi moju Galateiu!" 

Muž kľačí na kolenách so zopnutými rukami, prosiac o svoju múzu, o svoju lásku, a v jednom a tom istom okamihu o sochu. Hecate spraví poza Pygmalionov chrbát znechutenú grimasu.

,,Milujem ju!"

,,Je to socha." Hecate tá socha fascinovala. Nebola dielom mágie, ale skutočného talentu. A tak si muža aj sochu premiestnila do svojho domu. Talentovaný sochár jej mohol vytvoriť jej vlastnú sochu, rovnako krásnu, ako bola ona sama, alebo rovno ešte krajšiu.

,,Vraj jestvujú čarodejnice, ktoré by Galateiu dokázali oživiť. Aj v mojom okolí sa vraj nachádza jedna. Afrodita sa volá."

,,Tak tá určite..." zamrmle si Hecate popod nos a následne sa obráti tvárou v tvár Pygmalionovi. Veľmi dobre poznala svoju známu - čarodejnicu Afroditu. ,,Veľa šťastia prajem. Snáď sa ti podarí odpútať ju od jej novej zábavky."

Vlastne tá zábavka ani nebola celkom nová. Afrodita sa zabávala vyrábaním elixírov lásky a vytváraním modelov okrídlených detí s lukmi a šípmi, ktoré potom oživovala pomocou kúziel. Tušila, že ich volá erosovia alebo tak nejak. Tí nepodarení zmrdi strieľali do ľudí šípy nasiaknuté elixírom ľúbostného poblúznenia a Afrodita sa na tom úžasne zabávala. Mala otrasný zmysel pre humor, ešte otrasnejší, než Hecate.

,,Spravím čokoľvek!"

,,Hm. Nuž dobre. Môžeme spraviť dohodu," začne sa okolo neho prechádzať a skúmať jeho vzhľad. Na ľuďoch si vždy najviac všímala a vážila vecí, ktoré ich líšili od ostatných ľudí a robili ich originálnymi. Zbožňovala rôznorodosť a jedinečnosť.

Pygmalion s nádejou v hlase nadvihne zrak.

,,Naozaj? Akú?"

,,Vytvoríš mi sochu s mojou podobizňou, najlepšiu, akú len dokážeš. Kým to nesplníš, Galateia ostane v mojej moci. Ak to splníš a budem spokojná.. dostaneš za to štedrú odmenu a samozrejme, aj so svojou láskou budete môcť odísť z tohto domu. Ale ak spokojná nebudem.. tak potom odo mňa nič dobrého nečakaj."

,,Prečo práve ja? Zo všetkých ľudí na svete?"

,,A prečo nie?" Hecate sa zákerne pousmiala.

,,Čo ak to neprijmem?"

,,Tak sa s Galateiou rozlúč. Môžeš si vytvoriť novú a odísť z tohto domu bez nej."

A odvtedy Hecate vlastnila sochu realisticky vyzerajúceho dievčaťa - Galateiu. Nahnevalo ju to, rovnako, ako zistenie, že si Pygmalion vytvoril novšiu a krajšiu verziu svojej múzy. Neznášala sklamania, to, keď jej niekto nesplnil to, čo chcela. Tešilo ju len zistenie, že neprišiel na to, ako sochu "oživiť," nenašiel Afroditu, a že pre to má hlavu v smútku. "Tak mu treba," pomyslela si.

Hecate sochu Galateie oživila, ale napriek tomu, že bola skúsenou čarodejnicou, nedokázala zo sochy spraviť človeka. Galateia bola čímsi mechanickým, bez citov a emócií, bez názoru, a so žiadnou schopnosťou myslenia. Robila len to, na čo bola začarovaná. Ani Afrodita by s ňou nedokázala urobiť viac.

Hecate Blackwoodová nikdy nebola veľmi spoločenským tvorom. A napriek tomu, pohľad na Galateiu spôsoboval, že sa cítila osamelo. Žila sama v obrovskom dome, a hoci mala jednu dcéru - Kirké, tak s ňou nemala dobrý vzťah. Podľa Kirké boli ľudia, obzvlášť muži, len na krok vzdialení prasatám, na ktoré aj mnohých z nich premenila. V súčasnosti žila v dome stráženom levmi a vlkmi - to zrejme preto, ak by sa jej za to tie prasce chceli odplatiť. Raz, keď bola Kirké na svoju matku nahnevaná, chcela ju premeniť na sviňu. Hecate sa s ňou odvtedy nevidela, týmto sa Kirké stala vydedencom.