The house of enchantment

||11.||

(Saber)

Saber odjakživa pociťoval, že je iný, než ostatní. Narodil sa ako syn bojovníka v armáde, a napriek tomu, že svoju matku nepoznal, dalo by sa povedať, že mal šťastné detstvo. Rozhodne šťastnejšie, než niektoré z deciek, ktoré spoznal v dome. Saber bol vždy veľmi sústredený a rád sa vzdelával. Základným kľúčom k poznaniu však preňho bolo poznanie samého seba a toho, čo všetko dokáže a čoho je schopný. Vedel, čím je, skôr, než ostatní v dome. Vedel, že sa v ňom ukrýva čarodej. Svoje tajomstvo si ale pred ľuďmi dobre chránil.

Hoci bol už večer a na nočnej oblohe žiaril mesiac, Saber nedokázal zaspať. Rozhodol sa preskúmať dom, v ktorom bol. Mal podozrenie, že je dom v skutočnosti väčší, než sa zdá. Určite nebol jediný, kto si to všimol, taká Amanda sa tiež prechádzala po dome veľmi často, pričom pohľadom skúmala každučký jeho detail. Najviac ich však všetkých lákala práve zamknutá miestnosť.

Saber si zmyslel, že za každú cenu zistí, čo sa tu v lese deje, i za cenu, že by nemal niekoľko dní spať. Keď začul zvláštny zvuk prichádzajúci smerom od kuchyne, ihneď tam zamieril, v rukách zvierajúci lampáš a meč.

Bol v šoku z toho, čo uvidel, keď kužeľ svetla lampáša dopadol na okolie. Uvidel sochu. Sochu ženy - nádhernej ženy, ktorá na stôl pokladala jedlo. Ani keď jej svetlom ožiaril tvár, tak nejavila žiaden náznak toho, že by ho vnímala. Tak jej opatrne zamával rukou pred tvárou, no ani to nemalo žiaden účinok. Len ďalej vyberala ovocie a pečivo z košíka takým zvláštnym, kyvadlovým spôsobom. Keď dorobila svoju činnosť, aj s prázdnym košíkom vyrazila preč.

Saber ju mlčky nasledoval. Mal strach. Ťažko sa mu to priznávalo, ale bol tam, pretože nevedel, kam ho až môže prenasledovanie sochy zaviesť. O to bol vďačnejší, keď na chodbe stretol potulujúcu sa Journee.

,,Saber? Čo to-"

,,Pššššt," potiahol ju za ruku a ukázal na sochu, ktorá sa vyberala smerom kamsi do lesa. Journee pravdepodobne vírilo v hlave niekoľko otázok, no na nič sa ho nepýtala, len sa spolu ním začala zakrádať lesom.

Socha je celkom rýchla, čo Sabera prekvapilo. Nečakal to. A tak to ich zakrádanie sa veľmi nápadne pripomína rýchlu chôdzu.

,,Myslíš, že nás zavedie-"

,,Neviem. Možné to je. Našiel som ju dopĺňať nám jedlo," odpovie.

Socha zastane pred akýmsi stromom s veľmi širokým kmeňom. Následne trikrát za sebou tleskne a v kmeni sa začnú vyobrazovať dvere.

Journee a Saber sa na seba spýtavo pozrú a dívajú sa, ako socha mizne vo dverách.

Dvere sa začnú zatvárať a strácať, preto neváhajú a rýchlo vbehnú za sochou dnu tak, že dvere podlezú, a nevedomky tak padajú na akýsi pohyblivý podstavec, kde si pokojne a bez znaku života postáva socha dievčiny. Drevený podstavec sa posúva smerom nadol. Saber pri tom páde naň nechtiac rozbije lampáš, takže prídu o cenný zdroj svetla. Neovládne sa a zahreší.

,,Saber? My-myslím, že som si pri tom páde zlomila nohu," pošepne trpko Journee.

Nebolo cesty späť. Miesto, odkiaľ vyšli, bolo vysoko nad ich hlavami a nemali svetlo. Saber z duše nenávidel chvíle bezmocnosti. Nechcel sa prezradiť. Nechcel povedať niečo ako "viem, ako vyčarovať oheň, i keď stále neviem, ako to vôbec dokážem." Ibaže k Journee pocíti akúsi vlnu ľútosti, miestami až náklonnosti, a tak to urobí. Poruší svoje vlastné pravidlo, ktoré znie, že to nikdy nemá spraviť pred nikým; aleže vážne pred nikým. Bolo to veľmi riskantné.

Z končeka prstov mu vyrazí červenozlatý plamienok.

,,Saber, ty-"

,,Áno, viem. Ukáž mi to," skloní sa k nej.