The house of enchantment

||20.||

(Amanda)

,,To z vás vážne nikto nevie, kde je Frederick?" rozčuľuje sa Octavia. Amanda mala podozrenie, že aj keby to obyvatelia domu vedeli, tak by jej schválne tú informáciu nedali, pretože Octavia bola ten typ človeka, ktorý každému veľmi jednoducho dokázal liezť na nervy, a boli natoľko empatickí, že chceli Fredovi dopriať chvíľku osamote. A vlastne.. mnohým boli aj Fred či Octavia ukradnutí, pretože sa riadili heslom "čo sa netýka mňa, to ma nezaujíma." Ibaže Amande sa to tiež nepozdávalo. Bála sa oňho, a to o to viac, že mu navrhla, nech sa ide pozrieť do tajnej miestnosti.

Hrýzlo ju svedomie, a tak sa rozhodla dôkladne prezrieť celý dom, starostlivo sa vyhýbajúca Octavii. Amanda sa jej nebála, len nechcela byť v jej spoločnosti, z ktorej nevyžarovalo nič príjemné. Považovala ju za horenosku, ktorá napriek tomu, že ovládala veci ako ako správne držať šálok pri pití tekutiny z neho, tak si neuvedomovala, že šálok je krehký, a rovnako tak človek a jeho city.

Amanda stisne poprsie sochy. Pripadalo jej to absolútne zvláštne, chytať za prsia čo i len sochu ženy. Síce aj Amanda mala také prsia, ale.. tieto boli iné. "Čo si to navrávam, vlastne také veľké nemám," pomyslí si v duchu, keď sa pozrie na svoju postavu. Prsia jej vplyvom podvýživy akosi nemali možnosť dorásť do takej veľkosti, akú mala napríklad taká Kezia či do takého zvodného tvaru, aký mali tie Kayleighine.

Prekvapí ju a omnoho viac jej spôsobí stav zúfalstva, keď Fredericka nenájde ani dnu. Zaprisahala sa síce, že do miestnosti nevkročí, no bola ochotná spraviť takýto zásah pre nadobudnutie istoty, že sa jednému chlapcovi nič nestalo jej pričinením. Amanda spočiatku nevedela, či sa má tešiť z toho, že Freda v tejto miestnosti nenájde, alebo začať panikáriť. Rozhodla sa pre to druhé. Čo ak Hecate zistila, že odhalil jednu z jej temných stránok, a tak sa ho zbavila? Čo ak z neho Hecate spravila ďalšiu hlavu do zbierky, alebo mu usekla ruku, či vypichla oči a strčila ich do akejsi zaváraninovej fľaše?

,,Pôsobivá zbierka, však?"

Amanda nevedela, kedy sa Hecate zjavila za jej chrbtom, no nemohla byť na mieste dlho. Vystrašene sa obzrie za seba a uvidí ju a jej hrdý postoj.

,,Niežeby som nechcela, aby si sa ma bála, ale takmer všetky hlavy sem priniesli moji predkovia," povie nezaujato, bez štipky citu.

,,TAKMER všetky??"

,,Táto patrí môjmu mužíčkovi," ukáže na jednu hlavu, cez ktorú priamo v strede prechádza zlatá dýka. Hlava nemá oči a jej ústa sú pootvorené natoľko, až vidno, že má odseknutý jazyk. Amanda nevedela, čo ten človek Hecate spravil, no určite ho musela mať veľmi v láske.

,,Prečo chcete, aby som sa vás bála?" opýta sa vydesene Amanda.

,,Verím, že so strachom prichádza rešpekt."

Amanda si myslela opak. Bola za to, že ľudia sa neradi báli druhých ľudí, a že spolu s takýmto strachom prichádzala aj túžba sa ho zbaviť, zväčša vzburou.

,,Moji predkovia verili, že hoci väčšina čarodejov svoju mágiu odovzdá inej osobe, tak časť mágie naďalej pretrvá v tele mŕtveho. Veria v to hlavne nekromancieri, ale úprimne, neskutočne dobre sa mi v tejto miestnosti čaruje. Ba dokonca tak dobre, že moje zmysly sú natoľko zostrené, až  cítim, že tu celkom nedávno bolo použité kúzlo od nekromanta," poslednú vetu takmer až pošepne. Hecate pristúpi k čomusi, čo v miestnosti donedávna nebolo - k otvorenému hrobu. Na jej tvári sa mihne náznak prekvapenia, a jej následné kroky pripomínajú Amande veľmi zrýchlené. Začne všetko prehľadávať, akoby zisťovala, či jej z miestnosti niečo nezmizlo.