V zajatí omylom. (Lesbický príbeh)

Kapitola 1- Stretnutie

Pôvodný názov: Chapter 1- The meeting

Zalapala som po dychu, keď ma hrubá ruka vytiahla z ľadovej vody. Zdalo sa, že ma studené hroty pichajú do kože na lícach, keď mi vzduch naplnil pľúca. Počula som, ako na mňa muž niečo kričí, znela to ako otázka.

"Kde to je?" Spýtal sa. Jeho hlas bol hlboký s chrapľavým tónom.

Kde je čo? znieš nahnevane. Možno by si mal na chvíľu prestať s cigaretami. Nadopovaný všetkým tým nikotínom...

"Viete čo, sakra! Nebuď so mnou hanblivá, dievča!"

Neviem, o čom to hovoríte, pane. Nechaj ma ísť.

"Videl som ťa s ním! Ten amulet!"

Neznášam šperky. Nemôžem mať to, čo potrebuješ. Čo je vôbec také zvláštne na nejakom amulete? Choď radšej okradnúť nejakú chudobnú starenku alebo niečo podobné... Prečo sa so mnou trápiš?

Jeho hlad po odpovediach sa nebezpečne zvýšil. Nechcel ma len tak nechať odísť.

To je v poriadku, aj tak som vždy chcela zomrieť.

Vibrácie jeho hlasu sa niesli vzduchom, ale v mojej mysli sa zmiešali. Nedokázala som rozlúštiť jeho skreslené slová. Jediné, čo som mohla robiť, bolo zhlboka sa nadýchnuť a vychutnávať si sladký vzduch na perách.

Skôr než som sa spamätala, ponorila som hlavu späť do vody. Na tvári ma opäť štípal chlad. Bojovala som proti mocnému zovretiu toho muža, ale bolo to márne. Cítila som, ako sa mi jeho nechty jeden po druhom zabodávajú do kože, keď mi zovrel krk. Cítila som, ako ma po tvári šteklia bublinky vzduchu, ktoré sa dvíhali.

Tie bublinky vychádzajú zo mňa? Musím sa pokúsiť zachrániť vzduch... Ako som sa tu ocitla? Prečo to robili? čo je na tomto amulete také zvláštne, že ma chcú zabiť? Nič mi nedávalo zmysel. Spomínam si, že som bola na večierku...

Tá debilná zasraná párty, na ktorú som vôbec nechcela ísť. Typické, varovala som kamarátky, že sa vždy stane niečo zlé, keď sa na domácich večierkoch objaví alkohol a nadržaní chlapci. Ale samozrejme, zostať doma a pozerať anime jednoducho nie je cool.

Musela som ísť von, získať väčšiu reputáciu... Teraz je to už jedno. Okrem toho som mala na výber. Bola to vôbec chyba tej párty? Nie, bol to šprint, ktorý otvoril niekto, kto nebol ja. Mala som to vedieť lepšie. Svojim priateľom stále hovorím, aby nerobili takú amatérsku chybu. Včera večer som sa prvýkrát rozhodla dôverovať cudziemu človeku, a teraz sa pozri, kam ma to dostalo.

Snažila som sa spomenúť si, ako najlepšie som vedela. Detaily sa mi v mysli rozmazávali. Možno za to mohol nedostatok kyslíka. Hruď ma pálila a prosila o obrovský nádych. Robila som, čo som mohla, aby som sa nenadýchla, ale oheň v mojich pľúcach pretrvával. Bojovala som proti nemu čoraz viac v nádeji, že sa mi podarí vymaniť sa z jeho zovretia. Nutkanie nadýchnuť sa bolo tým silnejšie, čím viac času ubiehalo. Vedela som však, že ak to urobím, budem určite mŕtva.

Zlomila som sa. Zalapala som po dychu, zúfalo som hľadala vzduch, aby som naplnila svoju horiacu hruď tým, po čom túžila. Namiesto toho som si pľúca zaplavila vodou. Kašľala som, ako som len mohla, ale moje telo sa snažilo opäť nasať vzduch. Nepomohlo to. Všetko tmavlo, môj mozog sa spomaľoval. Už som si nedokázala nič predstaviť. Nedokázala som myslieť, nedokázala som dýchať.
Telo mi zalial pokojný pocit. Bolo to, akoby ma kolísali jemné vlny. Prestala som bojovať a nechala som sa unášať pokojom, ktorý som cítila v hrudi. Prečo som sa o to vôbec pokúšala? Samozrejme, že sa nedostanem von. Takíto ľudia vás nikdy nepustia.