V zajatí omylom. (Lesbický príbeh)

Kapitola 8- Potrebujem ťa

Pôvodný názov: Chapter 8- I need you

Pohľad Katie

Pani vyzerala očividne rozrušená, keď si prekrížila ruky. "Vy ste ju nesledovali?" Vzdychla si. Viac vystresovaná ako čokoľvek iné.
Rýchlo som sklopila hlavu.
"Je mi to ľúto, pani," odpovedala som jej. Zahryzla som si do pery. Cítila som, ako mi klesá srdce, keď mi pani venuje nespokojný pohľad, videla som záblesk hnevu, ktorý sa jej zračil v očiach. Môj mozog sa okamžite začal poučovať.

Keby som sa nehádala so Smithom, videla by som ju odchádzať. Bože, ja som taká zasraná hlupaňa! Ani to nedokážem urobiť správne. Poučovala som niekoho iného, že si nerobí svoju prácu, ale ja si nedokážem robiť ani tú svoju! A teraz sa pozri, čo si urobila. Pani so mnou nie je spokojná. Čo ak má Ashley radšej? Čo ak sa ma zbaví?

Raven si hlasno vydýchla.
"Miláčik, poznám ten výraz na tvojej tvári. Prestaň sa biť." Raven povedala, keď ku mne pristúpila. Položila mi prst pod bradu a prinútila ma zdvihnúť hlavu.

"Pani... ja..."

"Už sa nemusíš ospravedlňovať, miláčik." Naklonila sa a dala mi jemný bozk na čelo.
"Nie som s tebou nespokojná. Chránila si Ashley najlepšie, ako si mohla. Veľmi ma to teší. Bez teba by bola zahynula. Dám ti peknú odmenu. Môžeš si ju vybrať, akú chceš.
Kedykoľvek budeš chcieť."
Havranov hlas bol sladký. Jej slová ma obklopili ako teplá prikrývka. Rýchlo ma objala a ja som sa roztopila v jej náručí.
"Ďakujem, pani..." Zamrmlala som. Bola by som sa svojej pani prihovorila hlasnejšie, keby som vedela, že smútok, ktorý mi neustále stúpal v hrudi, v nej aj zostane. To posledné, čo potrebujem, je plakať pred svojou Pani. "Teraz." Odtiahla sa odo mňa, ale jej prsty mi láskyplne prehrabávali vlasy.

"Choď do mojej izby. Čoskoro sa k tebe pripojím, miláčik."

  Pohľad Sarah

Hľadala som a hľadala. Zdalo sa, že celé hodiny. Ležala som na zemi, porazená.

Prečo sme na strednej škole nebrali nemčinu!?

Preklínala som sa za to, že som si namiesto niečoho užitočného zobrala latinčinu. Ale latinčina bola ľahká. Nebola takmer žiadna domáca úloha, počas hodiny som spala, easy peasy.
Jasné, keď sme sa mali zapnúť a začať vážne, bolo to náročné. Ale na to bol google translate ako stvorený. Magister nebol o nič múdrejší. Alebo mu to možno bolo jedno?

Stredná škola bola hotová. Vzdialená spomienka, ku ktorej sa už nechcem vracať.

Počula som, ako sa otvorili ťažké dvere do knižnice. Vystrelila som zo zeme.

Tam som v celej svojej kráse uvidela svoju Pani. Jej čierne kučery poskakovali, keď kráčala.

"Ahoj, pani," ozvala som sa nesmelo. Bolo to prvýkrát, čo som bola vonku a úplne ovládala svoje telo. Konečne som mohla robiť veci po svojom. Jej červené pery sa zamračili. Na tvári mala napísané obavy.

Páka.

Pani kráčala ku mne, ale mala podozrievavo zdvihnuté obočie. To však zmizlo, keď uvidela rezné rany na mojich rukách.

Videla som, ako pani takmer zlostne pokrútila hlavou, keď ma hrubo chytila za zápästia a natiahla mi ruky smerom k nej. Zažmurkala som, ako hrubo so mnou zaobchádzala. Rezná rana bola teraz citlivá, už nekrvácala, ale bola veľmi citlivá. Našťastie by to nepotrebovalo stehy. Okolo rany bola zaschnutá krv. Moje ruky boli veľmi nevzhľadné.

"Kurva..." Zamrmlala. Povedala ešte niečo, ale celkom som jej nerozumela.
"Poď." Rozkázala mi. Nemala som na výber, pretože ma ťahala za zápästie.

Kráčala rýchlo, rýchlejšie, ako som jej dokázala stačiť. Čo spôsobilo, že som zaostávala. Najmenej trikrát som takmer zakopla. Rovnako ako to, že mi spôsobila, že sa moje citlivé rany začali opäť otvárať.
"Pani, prosím, idete príliš rýchlo. Zraňujete ma." Prosila som ju tým najroztomilejším hlasom, aký som dokázala zo seba dostať. Jemným, nevinným. Niečím, čím by ste si NECHCELI ublížiť.
Iste sa na mňa pozrela, na koži sa mi tvorili malé kvapky krvi. Mala previnilý výraz, keď spomalila.
"Prepáč..." Ticho zamrmlala. Vzala ma do izby. Táto sa menej podobala na ordináciu lekára a viac na ošetrovňu.

"Sadni si na posteľ." Prikázala mi. Poslúchla som a sadla si na pružnú posteľ. Svetlomodré prikrývky pripomínali tie nemocničné. Prevalila sa cez tú vec podobnú skrini. Bola biela, so striebornými úchytkami, ale, samozrejme, mala kolieska.

Otvorila jednu zo zásuviek a vytiahla z nej nejaké alkoholové vankúšiky. Očistila mi krv z rúk, pričom dávala pozor, aby sa nedotkla otvorenej kože. Keď som mala ruky očistené od akýchkoľvek stôp krvi, omotala mi okolo predlaktia gázu. Tá ranu úplne zakryla. Nemohla som si nevšimnúť porazený výraz v jej tvári. Musela sa cítiť taká... Znásilnená? Nie ako dominantná. Venovala som jej jemný úsmev.

Zmením to.

"Pani, zdá sa mi, že ste... iná." Táto poznámka si od nej vyslúžila úsmev, keď mi dokončila obväzovanie rúk. Pozrela na mňa a jej žiarivo zelené oči ma pritiahli k sebe. Trochu som sa začervenala a premýšľala som, ako sme, dočerta, mohli mať také prekliate šťastie.

"Aj ty vyzeráš inak." Odpovedala. Napriek tomu sa jej výraz až tak veľmi nezmenil. Moje pery sa začali mračiť. Keď skončila s obväzovaním, vstala. "Spoločná, poďme do mojej izby." Zamrmlala.

"Pani, môžete sem na chvíľu prísť?" Spýtala som sa, skôr ako stihla odísť z izby.

Otočila sa ku mne a vzdychla si.
"Čo sa deje, môj miláčik?" Spýtala sa, keď sa vrátila a sadla si vedľa mňa. Jej teplo vyžarovalo až ku mne.
"Vyzeráš smutne," zašepkala som ticho. Nemohla som dovoliť, aby moja milenka chodila so smutnou tvárou. Potrebovala byť silná. Udržať si vzhľad a ja by som jej v tom pomohla.

"Nie je to nič, čím by si sa musela zaoberať." Odpovedala.

Vyšplhala som sa jej na kolená a objala ju.
"Čo to..."
Prerušila som ju perami. Možno som si nepýtala povolenie, ale na tom teraz nezáležalo.

Cítila som, ako sa napína a potom uvoľňuje. Bozk bol krátky, ale sladký. Oprela som si čelo o jej.
"Prepáč, že som si na to nepýtala povolenie....ale..." Moja veta bola prerušená, keď sa jej pery vrátili na moje. Tento bozk, hladný. Moja hruď explodovala ohňostrojom. Príjemné iskry, ktoré mnou prelietavali.

Ale čoskoro sa odtiahla, obe sme ťažko dýchali. Moje líca sa začervenali.
"Pani, potrebujem ťa." Zašepkala som jej do ucha.

//////////////////////////////////////////////////////////////////Ospravedlňujem sa za gramatické chyby