V zajatí omylom. (Lesbický príbeh)

Kapitola 2- Prichytili ste ho.

Pôvodný názov:  Chapter 2- You collared it.

"Takže tvoj vrece tehál ma takmer utopilo a jediné, čo mi môžeš ponúknuť, je byť tvojím maznáčikom?" Pokrútila som hlavou.
"V podstate áno." Odpovedala a oprela sa. Na perách sa jej vytvoril malý úsmev, keď sa moja tvár neveriacky skrútila.

Tá jej drzosť...

"Počúvaj, na chvíľu odídem a nechám si všetko premyslieť. Len si pamätaj, že máš šťastie, že vôbec žiješ. Nezabudni mi prejaviť trochu vďaky." Jej hlas sa zrazu prehĺbil. Bol chrapľavý. Už len jej hlas vyvolával malé zimomriavky odporu po mojom tele. Zavrela som oči a snažila sa predstaviť si, že som sama. Ona tu nie je. Nie je tu. Nie je tu.

Cítila som, ako mi jej pery sledujú bozky na krku. Z mojich nič netušiacich pier unikol dych. Cítila som na nej pižmovú vôňu cigariet. Táto žena je nádherná, musím uznať. Nanešťastie to vyzerá, že by mohla mať posratú osobnosť.

Mohla by to byť tá najkrajšia žena na svete, ale aj tak by som jej nedala na výber, keby som mala na výber.

Jej ruky mi zašli pod tričko. Boli studené na mojej teplej pokožke. Cítila som, ako sa blížia k mojim prsiam. Krčila som sa na mieste. Po celom tele mi začalo klíčiť malé semienko hnevu, keď sa ma dotkla.

Odtiahla sa odo mňa a nechala ma takmer rozochvenú. Jej telo bolo na mojom teplé. Nevšimla som si to, kým sa neodtiahla. Napodiv som takmer chcela, aby zostala. Zároveň som si nemohla pomôcť, ale cítila som úľavu.

Jej žiarivé smaragdovozelené oči sledovali moje telo. Vedela som, že ma pravdepodobne vyzlieka očami. Jej rubínovo červené pery sa zvlnili do úsmevu.

"Hneď som späť, drahá." Zaštekala, kým sa otočila na päte. Na moju radosť bolo čľapkanie jej topánok čoraz tichšie, keď odchádzala od postele. Keďže som bola stiesnená tak, ako som bola, naozaj som nevidela nič viac ako päť metrov od seba. Počula som vŕzganie dverí na druhej strane miestnosti, keď ich otvorila. Súdiac podľa veľkosti samotnej izby, mala veľké dvere. Podľa tónu, ako vŕzgajú, sú ťažké. V duchu som si to poznamenala.

Jemné cvaknutie jej topánok sa zastavilo vo dverách. Známe mravčenie, že ma niekto pozoruje, mi zľahka pobozkalo pokožku. Hlasno som si vzdychla.

"Urob si fotku, tá vydrží dlhšie." Zakričala som, čím som jej dala najavo, že ma to nebaví.

"Možno to urobím." Odvetila s jemným chichotom.

Ležala som na mäkkom bohapustom matraci a cítila som sa zraniteľná. Moje telo bolo stuhnuté z dlhého ležania na jednom mieste. Skúmala som reťaze, ktoré ma obmedzovali, čo iné sa dalo pozorovať? Možno na okno. Keby ma nebolel krk, keď sa pokúsim pozrieť.

Vyzerali, že sú hrubé ako ruka malého dieťaťa. Boli aj dosť ťažké, ak som sa pokúsila pohnúť. Kulturisti by ich pravdepodobne používali na cvičenie.

Hovoríme o preťažení.

Mohla si so mnou robiť, čo chcela. Nebola by som schopná sa jej ubrániť...

Ešte nikdy v živote som sa necítila taká slabá.

Budeme musieť vyriešiť túto dilemu.

No teraz som už nemohla nič robiť. Ležala som na posteli, čo mi pripadalo ako hodiny. Snažila som sa nemyslieť na svoje stuhnuté svaly a mala som viac než dosť času na to, aby som popustila uzdu svojej fantázii.

Domáci miláčik...
Čo ma prinúti urobiť?

Predstavovala som si, čo všetko sa mi chystá urobiť. Vzhľadom na to, ako sa ma predtým dotýkala, si viem predstaviť, že bude chcieť zájsť ešte ďalej.