V zajatí omylom. (Lesbický príbeh)

Kapitola 18- Úvod do Mary Jane

Pôvodný názov: Chapter 18- An introduction to Mary Jane

"Teraz nie, Jacku." Paní mu povedala. Mávla rukou, akoby ho posielala preč. Čo rešpektoval. Jeho tvár poklesla, zdalo sa, že je trochu smutný. Trochu ako veľké, plešaté... šteňa.

Podišla som k nemu a vzala som mu z podnosu jeden zo sladkých pamlskov.

"Kde si, dočerta, vzal čas na koláčiky?" "Viem. Potichu som sa ho spýtala, keď sa tí dvaja medzi sebou hádali.

"Po tom strieľaní som išiel domov. Natáčanie vždy končím koláčikmi a pohárom mlieka, ale zostalo mi veľa cesta. Rozhodol som sa ho jednoducho spotrebovať." Jack odpovedal. Jeho hlas bol, no, nie taký, aký by ste očakávali.

Nikdy sa so mnou veľmi nerozprával, a keď áno, boli to zvyčajne len jednoslovné vety. Vďaka tomu sa mi zdal jeho hlas nízky, ale teraz, keď hovoril viac, mal ten... prízvuk homosexuálneho chlapca.

Zahryzla som sa do sušienky. Bol mäkký a chutil po vanilke a škorici. Okraje pekné a chrumkavé s mäkkým stredom. V podstate dokonalý koláčik. Jack a ja sme jedli svoje sušienky a pritom sme sledovali, ako sa tí dvaja vracajú späť.

"Hovorila som ti, že vždy musíš mať súhlasného partnera. MUSÍŠ SI ZNOVA POZRIEŤ TO VIDEO S ČAJOM!"

"Ale ona nespala. A súhlasila, vlastne ma prosila, aby som ju ošukala. Potrebuješ sa mi pozrieť do mysle, aby si to videla?" Pani sa sarkasticky spýtala Jessy.

V miestnosti potom zavládlo ticho. Jediné, čo som počula, bolo Katieino dýchanie v pozadí.

"Je už Katina noha v poriadku?" Konečne som prehovorila. Po tom všetkom som sa ešte stále musela uistiť, že je o jej nohu riadne postarané, a nie že je len napoly zašitá. Aj keď som ocenila šľachetnosť, ktorú ten cudzinec mal.

Zaujímalo by ma, či je úprimná?

Pravdepodobne nie.

Áno, pravdepodobne nie.

Ale čo by získala, keby sa s Raven pohádala?

Záhadný amulet, ktorý je zabudovaný niekde v našom tele.

"Nie si sladká? Jej noha je v poriadku. Nenechala by som ju napoly zašitú."
Jessy hovorila ticho a usmievala sa na mňa.

Pani sa pozrela na svoj telefón.

"Jess, ideš s nami?" Krátko nato sa spýtala.

"Samozrejme, že idem! Prečo by som nešla? Niekto ti musí zabrániť, aby si si zaobstarala ďalšie zvieratká." Podráždila ju.

Jess si našla cestu ku mne a objala ma okolo krku.

"Na pár mesiacov ťa opustím a už máš ďalšiu." Povedala a jemne ma stisla.

"Ale žiarlim, obe sú také rozkošné. Ja chcem tiež!!!" Jess ma stisla ešte silnejšie. Znela takmer ako dieťa v hračkárstve, čo mi nesedelo.

"O-okej, to stačí..." Povedala som, keď som sa jej vymanila z náručia. Vrátila som sa k pani. Jess si vzdychla a strčila si ruky do vreciek roztrhaných úzkych džínsov.

"Aspoň si ju dobre vycvičila. Chceš či nechceš."

Počula som, ako mojej milenke uniklo z úst malé uškŕňanie.

"Ale prosím ťa, ona ti jednoducho nedôveruje. Inak by stála päťdesiat metrov odo mňa." Pani zažartovala.

Ale bola to pravda.

Čoskoro rozhovor utíchol. Jessy a Raven kráčali a rozprávali sa, keď sme sa dostali k ďalšej limuzíne. Táto bola biela.

Aha, vidím, že sa to mení.