V zajatí omylom. (Lesbický príbeh)

Kapitola 5 - Služobná sa zdá byť trochu nevrlá.

Pôvodný názov: Chapter 5 - The maid seems a bit grumpy.

"Nehýb sa." Zasyčala. Vyplazila jazyk, aby si olízla suché pery.

"Čo chceš?" Pomaly som sa spýtala. Posledné, čo som chcela, bolo rozhnevať osobu, ktorá drží nôž na Katinom hrdle.

Olízla som si pery, keď som uvažovala.

Prečo nám záleží na tom, čo sa s ňou stane?

Je to naša priateľka?

S tým nesúhlasím. V skutočnosti nie je našou priateľkou. Je našou priateľkou, pretože nám niekto povedal, že budeme priateľmi.

Bojovala som s hlasom v hlave. Pomaly sa moja pokojná povaha utápala v hneve.

"Dobre..." Zašepkala som, keď sa mi na tvári objavil zlomyseľný úsmev. Akoby sa prepol spínač.

Pozrela som sa nad kopec. Kde boli stromy zhrnuté dokopy. V diaľke sa zdalo, že je to malý les. Nasadila som ten najvyplašenejší výraz, aký som si dokázala predstaviť.

"Oh, môj Bože!" Zakričala som z plných pľúc. Ukázala som smerom, ktorým som kričala. Tvárila som sa čo najzúrivejšie.

Otrok, ktorý držal Katie v zajatí, sa pozrel tam, kam som ukazovala. Balansovala na špičkách nôh a snažila sa vidieť.

"Na čo kričíš?" Spýtala sa prísne. Odvrátila odo mňa pozornosť, keď som kričala a ukazovala.

"ON MA DOSTANE! BOŽE, ON MA DOSTANE!" Kričala som.

Služobná sa stále pozerala smerom, ktorým som ukazovala, aby sa pokúsila vidieť imaginárneho muža.

Na tvár sa jej vkradol malý úsmev a ja som sa zastavila.

"Nikto ťa nedostane. Si moja."

Zalapala som po dychu. Ešte silnejšie pritlačila nôž na Katieino hrdlo, keď sa jej pozornosť sústredila na mňa.

Katie vydala malé zakňučanie, keď jej z krku pomaly začala stekať krv.

Pokrútila som hlavou.

"No, sakra škoda, že to nefungovalo." Vzdychla som si.

Služobná sa uškrnula a pohladila Katie po hlave. "Vieš, že je to taká škoda, Katie. Všetky naše spoločné zábavné noci sa skončili. Ale ja-

HEJ, KAM SI, DO PEKLA, MYSLÍŠ, ŽE IDEŠ?"

Odvrátila som sa od nej a začala som kráčať späť do sídla.

"EŠTE KROK A ZABIJU JU. NESKÚŠAJ MA."

Pokrčila som plecami.

"Keby si ju chcela zabiť, už by si to urobila."

Počula som, ako si teraz nespokojná slúžka niečo zamrmlala pod nosom.
Potom som počula kroky, bežala za mnou.

Prudko som sa rozbehla k sídlu. Ona sa hnala za mnou.

"DAJ MI TEN AMULET!" Žiadala to. Podarilo sa jej zachytiť sa mojej košele.

Úplne som prestala. Pomaly som sa k nej otočila.

"O čom to hovoríš?" Spýtala som sa jej tak pokojne, ako som len dokázala.

"O amulete. Viem, že ho máš." Zasyčala.

"Nemám ho." Hnev vo mne pomaly začal bublať v žilách.

"DAJ MI TO!" Zlostne zakričala.

"Ach, áno, tu mi ho len vytiahni zo zadku!" Kričala som a kopala ženu do brucha.