V zajatí omylom. (Lesbický príbeh)

Kapitola 24 - Preč.

Pôvodný názov: Goner.

Eis po mne hodila oštep. Cítila som, ako mi studený ľad rozrezal ranu na nohe. Počula som, ako sa čierne nohavice, ktoré som mala na sebe, roztrhli, keď sa vtisli do zeme. Urobila ďalšiu, tentoraz sa mi zarezala priamo pod rebrá. Potom ďalšia a ďalšia. Cítila som každý jeden zárez, ktorý mi na tele vytvorila. S každým okamihom bolo moje telo chladnejšie a chladnejšie. Nekontrolovateľne som sa triasla. Bola som premočená na kosť, jediné, čo ma zohrievalo, bola moja vlastná krv, ktorá mi stekala po tele.

"Zlatko, prosím, neopúšťaj ma!" Prosila som, keď som k sebe pritisla zakrvavené telo svojho milenca. Pach železa bol taký silný, až sa mi z neho robilo zle.

Jej studená ruka sa zdvihla a spočinula mi na líci. Pozrela som sa na ňu.
Jednou rukou na rane po guľke, ktorú mala zapichnutú v hrudi.

"Prosím, potrebujem ťa tu." Zašepkala som jej.

Po lícach mi začali kĺzať teplé slzy. Niekto už mal na telefóne záchranku, ale obávala som sa, že bude neskoro, aby prišli.

Spomedzi prstov mi uniklo toľko krvi, ale tlak som udržiavala na uzde, presne ako ma to naučili. Krv sa jednoducho nedala zastaviť.

Láska môjho života sa mi pozrela do očí, o ktorých som vedela, že sú posledné.

"Raven, musíš žiť..." Slabo povedala. Cítila som, ako sa jej prsty chvejú na mojej koži.

"Nie, nie, nemôžem. Potrebujem, aby si žila. Kvôli tebe má všetko zmysel... kvôli tebe chcem žiť." Vzlykla som.

"Láska moja, ty musíš tiež. Takéto karty nám boli rozdané. Ale... viem, že tú mrchu dokážeš zabiť. Pomsti sa jej za to, že nám to urobila." Povedala, keď sa jej z očí vyronili aj slzy.

"Nie som pripravená odísť... ale cítim, že sa mi to vzďaľuje, Raven. Ale aspoň som v tvojom náručí. Vieš, ako rada sa objímam..." Usmiala sa na mňa. Nemohla som si pomôcť a pokúsila som sa pritúliť čo najbližšie.

"Pobozkaj ma naposledy... možno sa ti podarí pobozkať všetko lepšie." Na chvíľu sa zľahka uškrnula a potom sa naplno sústredila na dýchanie.

Pozrela som sa na ňu späť, venovala som jej malý úsmev, než som sa naklonila a priložila svoje pery na jej. Pritiahla si ma bližšie k sebe a prehĺbila bozk.

Bozk bol krátky, ale sladký. Ona sa odtiahla ako prvá. Keď sa odtiahla, videla som, ako do mňa vchádza jasné svetlo.

"Čo to bolo?" Spýtala som sa jej, trochu zmätená. Znova som videla jej úsmev.

"Len darček na rozlúčku..." Povedala mi to potichu. Stále mi to nedávalo zmysel... až kým sa to nestalo. Mala to, čo som celý čas hľadala.

"Ale nie... zlatko, nie..." Vzlykla som. Nechcela som, aby ma opustila. Bolo mi jedno, či mala celý čas ten amulet. Len som ju tu potrebovala.

"Milujem ťa, nenechaj sa zabiť svojím novým darom, dobre?" Povedala, keď sa tiež rozplakala. Jej pokožka bola z minúty na minútu chladnejšia. A ja som vedela, že jej nezostáva veľa času.

Prikývla som a položila som si čelo na jej.

"Aj ja ťa milujem, chrysí mou." Vedela som, že miluje, keď jej hovorím po grécky. Pokojne zavrela oči.

"Ešte raz..." Zašepkala mi. Nemohla som si pomôcť a usmiala som sa.

"Ekató kardiés tha itan polý líges gia na kratisoun óli tin agápi mou gia séna. " (Sto sŕdc by bolo príliš málo na to, aby uniesli všetku moju lásku k tebe.) Potichu som jej zašepkala. Naposledy som ju pobozkala na čelo. Počula som, ako naposledy vydýchla, a potom úplne zmĺkla.