V zajatí omylom. (Lesbický príbeh)

Kapitola 12- Sakra nie!

Pôvodný názov: Chapter 12- Hell no!

Sedela som tam a krčila sa v tom malom množstve pohybu, ktoré som mala. Oči mi zakrývala jemná páska. Moje dve hodiny úplného ticha a tmy prerušilo niečo, čo znelo ako kroky najmenej dvoch ľudí.

Ach, chvalabohu, že sa to skončilo.

Ani zďaleka.
Vymeňte ma.
Budem o tom premýšľať.
Uf.

Začala som netrpezlivo očakávať blížiace sa kroky. Moje telo sa nedokázalo ubrániť, ale chvelo sa od očakávania. Toto muselo byť ono, však?

"Myslím, že si mala dosť času premýšľať o tom, čo si urobila. Chceš mi niečo povedať, miláčik?" Z hlasu pani kvapkalo vzrušenie, keď hovorila.
"Bolo by v tvojom najlepšom záujme, keby si sa ospravedlnila..." Ozval sa Katin jemný hlas. Usmiala som sa od vzrušenia.

"Áno, pani." S radosťou som odpovedala.

"Tak si to vypočujme."

"Ospravedlňujem sa, že som sa vlámala do vašej pracovne, hoci bola odomknutá a nestrážená. Takisto sa ospravedlňujem, že som sa dostala do tvojho počítača, hoci nemal heslo." Odpovedala som sarkasticky. Počula som, ako z pani uniklo nespokojné zavrčanie.

"Ashley!" Katie pri mojom rozprávaní zalapala po dychu. Laná, ktoré ma kedysi držali na mieste, sa zrazu uvoľnili.

"Ty malá drzá sračka. Stavím sa, že mám niečo, čo napraví ten tvoj zasraný postoj." Pani ma zdvihla na nohy. Nebyť jej pevného zovretia, spadla by som späť na podlahu. Nohy som mala ako želé pod vlastnou váhou. Nedokázala som sa podoprieť, aby som sa postavila. Obe ruky som mala zdvihnuté nad hlavou. Cítila som, ako mi pani upevňuje putá, do ktorých som bola vopchaná, do niečoho nado mnou. To bolo teraz jediné, čo ma držalo na nohách. Cítila som, ako mi pani strčila prst pod pásik pásky na očiach a zdvihla ho zo mňa. To, že som ju mohla vidieť, a jej zamračený pohľad, bolo trochu úľavou.

"Chcem, aby si videla všetko, čo sa ti chystám urobiť."

Zrazu zo mňa strhla vibrátor, ktorý bol prilepený páskou.

"Ach! To štípe!!!" Vykríkla som.
"Dobre."
Keď som už mohla vidieť, rozhliadla som sa po miestnosti. Bola dosť tmavá, takže možnosť vidieť okolo stien neprichádzala do úvahy. Mohla som vidieť len pani a Katie.

Zdalo sa, že Katieine modré oči sú to jediné, čo upútalo moju pozornosť. Znepokojenie v nich mi zvieralo srdce.

"Je mi to ľúto..." Ticho som zamrmlala pani. Keby to spôsobilo, že sa modré gule rozžiaria, povedala by som čokoľvek.

Videla som, ako sa Katie na tvári objavil jemný úsmev.

"Prosím ju." Povedala mi to ústami. Alebo si to aspoň myslím. Prikývla som jej, čím som jej dala najavo, že jej rozumiem. S úľavou zatvorila oči.

"Je mi to ľúto, pani..." Zašepkala som. Zahanbene som zvesila hlavu, lebo som vedela, že ma zbili.

Videla som, ako sa pani pri mojom rozprávaní vzrušila. Jej oči sa na mňa zúžili, snažila sa zistiť, či som úprimná, našťastie pre mňa. Bola som.

"Je to tak?" Spýtala sa a prstom mi prešla po bruchu. Keď sa ma dotkla, po tele mi prebehol mráz.

"Áno... nemyslela som to vážne. Naozaj." Povedala som to tesne nad šepotom. Pani si naškriabala čelo, akoby bola s mojou odpoveďou nespokojná. Postavila sa predo mňa. V očiach mala výrazné obavy a strach. Jednou rukou mi pohladila líce. Naklonila sa a nežne ma pobozkala. Môj žalúdok vybuchol v šialenom ohňostroji. Odtiahla sa odo mňa, jej zelené oči boli plné sklamania. Cítila som, ako mi klesá vlastné srdce.