V zajatí omylom. (Lesbický príbeh)

Kapitola 20 - Späť k Ashley... a Sarah

Pôvodný názov: Chapter 20 - Back to Ashley...And Sarah

Upozornenie pre kapitolu: obsahuje opis zneužívania v detstve. (Fyzické, len slovné.)

Moja najstaršia spomienka z detstva je, že som bola zamknutá v skrini. Obklopovala ma temnota, ktorá takmer pohlcovala moju bytosť. Oči mi blúdili po miestnosti sem a tam. Niečo tam so mnou bolo, dodnes neviem, prečo som mala pocit, že ma neustále sledujú. Pripravená na to, že ma niečo stiahne do priepasti. Netreba azda dodávať, že som tmu nenávidela.

Mama ma ubezpečovala, že v tme nie je nič, čo by mi mohlo ublížiť. Zároveň by som prisahala, že tam bol muž s červenými očami, ktorý sa na mňa rád pozeral. Dodnes neviem povedať, či bol skutočný, alebo som si ho len v duchu vymyslela.

Počula som otcove kroky, ktoré udierali o drevenú podlahu. Ťažký zvuk vibrujúci podlahou skrine.

Zacúvala som do kúta, blízko miesta, kde som si myslela, že je muž s červenými očami. Ale ten muž, akokoľvek som si myslela, že je desivý, nikdy nebol desivejší ako môj otec.

"Vypadni odtiaľto, dievča!" zakričal. Alkohol v jeho dychu sa mi ovinul okolo hrdla a dusil zo mňa život.

"Nie!" Zakričala som naňho a odmietla som. Snažila som sa pritisnúť čo najbližšie k stene. Možno keď sa pritlačím dostatočne blízko, nedokáže ma vytiahnuť von.

Jeho aura čierne krvácala vo vzduchu okolo neho. Siahol do skrine silnou päsťou a zabalil si ruku do môjho trička. Vytiahol ma von do oslepujúceho svetla svojej izby a na nohu mi dopadol kus dreva.

Môj otec pracoval v stavebníctve. Niekedy, keď musel niečo búrať, bral si kúsky so sebou domov. Veci, ktorými ma týral, boli často vybrané práve z tohto dôvodu. Tak sa stalo, že tento kus dreva mal zo všetkých strán trčiace klince. Zo všetkých strán, okrem tej, za ktorú sa chytil môj otec. Takmer akoby si naň urobil rukoväť.

"OW!!!" Vykričala som, keď som sa zohla, aby som si pridržala zranenú nohu. Snažila som sa uistiť, že ju na tom istom mieste nezasiahne znova. Cítila som, ako sa mi z nohy a na prsty rúti teplá tekutina.

Ale ako som si chránila nohu, drevo sa opäť spustilo. Tentoraz na môj chrbát. To ma zrazilo dopredu na zem.

"Prestaň, otec!!!" Prosila som ho. Na moje nešťastie som to vtedy nevedela, ale som si istá, že ho to podnietilo zakaždým, keď som ho prosila, aby prestal.

Potom ma udrel do hlavy, udrel ma tak silno, že som v očiach videla biely záblesk a potom už vôbec nič. Potom si už na nič nepamätám. Okrem toho, že si pamätám, ako som sa rozprávala sama so sebou, keď som začala blednúť. Ako ma otec nemilosrdne bil. Posledné, čo som počula, bol jeho sadistický smiech, ktorý sa rozliehal vzduchom.

Otec je zlý. Prečo je zlý?

Pretože mu na tom nezáleží.

Otec by mal svoje dcéry milovať. Prečo nás otec nemá rád?

Nie všetci oteckovia sú dobrí oteckovia.

O niekoľko hodín neskôr som sa zobudila s obrovskou ranou na boku hlavy. Rebrá ma boleli od kopancov po tom, ako som odpadla. Do nôh mi vystrelila ostrá bolesť. Bola to prvá noc, keď som naozaj pocítila bolesť, prvýkrát. Cítila som, ako mi brnia všetky zmysly - a nie v dobrom slova zmysle.

Chcem, aby mi prestal ubližovať...

Už sa ťa nikdy nedotkne. Budem nás chrániť.

Ako som rástla, rástol aj otcov hnev. Čím náročnejšia bola moja minimálna starostlivosť, tým násilnejší bol on.