Neter slávneho

Jedna za druhou

   Neviem, či som tak tvrdo spala, či si to týranie sestričky rozmysleli, alebo to decko už umrelo, pretože túto noc som sa na žiaden plač nezobudila. Dokonca aj sestričky priniesli lieky neskôr než obyčajne. Posadila som sa na posteli a obrátila pohľad k svojej spolubývajúcej. ,,Ako sa ti spalo?" opýtala som sa.

   ,,Super," pokývala Victoria hlavou. ,,Aj ty si musela poriadne spať. Pretože som sa ťa ešte v noci pýtala, či spíš, no nereagovala si. Teraz neviem, či si fakt spala, alebo som ti tak liezla na nervy, že si sa ma rozhodla ignorovať."

   Rozosmiala som sa. ,,Tak to som musela spať ako zabitá." Možno by to aj vysvetľovalo celú tú situáciu s nezvestným plačúcim dieťaťom. 

   ,,Je toto normálne?" ozvala sa Victoria a ukázala na hadičku vedúcu z jej ruky. Z kanyly sa jej pomaly smerom nahor do infúzie presúvala červená tekutina.

   ,,Ježiši, bolí ťa to? Si v pohode?" začala som panikáriť. Krv tečúca hore hadičkou asi nebolo dobré znamenie.

   ,,Nie. Som v pohode. Myslíš, že by som to mala oznámiť sestričke?" 

   ,,Určite!"

   A tak sme cestu na raňajky strávili pobehovaním po oddelení, hľadajúc niekoho kompetentného, kto by bol schopný prezrieť čokoľvek sa to právo dialo. Vysvitlo, že Victoria mala bežne problémy s redšou krvou, silnejším krvácaním a podobne. Sestričky vymenili kanylu aj náplasti, keďže i tie už začali presakovať.

   ,,Ideme jesť?" opýtala sa Victoria a ja som na ňu zmätene pozrela. Až potom mi doplo, že asi myslela raňajky. Prikývla som a spoločne sme sa vybrali smerom k jedálni. Ponúkla som Victorii miesto pri stole, kde sme s Nicole zvyčajne sedávali. Neviem, či to bol najlepší nápad, pretože Nicole bolo stále trochu trápne. Ale moja spolubývajúca vyzerala nadšene, a to bolo hlavné. Nicole mohla trochu vydržať.

   Po jedle som sa od Victorii odpojila a vybrala som sa navštíviť s Nicole tie nové dievčatá. Avšak pribehla k nám postaršia sestrička.

   ,,Ty si Starková?" unáhlene sa ma spýtala. Až som sa zľakla, či sa niečo vážne nestalo. Či niekto neumrel alebo tak nejak. Možno to uplakané decko. Ale ako by tá ženská vedela, že ma každú noc budilo? Tak som prikývla.

   ,,Stolica ako? Bola stolica?"

   Keby som nebola v takom šoku, aj by som sa rozosmiala. No len som vydesene odpovedala: ,,Bola stolica."

   Sestričke to stačilo a odbehla tak rýchlo, ako sa zjavila. Ani som si nevšimla, či vybehla po chodbe, alebo zaliezla do niektorých z dverí. No Nicole sa dusila smiechom.

   ,,Presne také to je!" zvolala. S dobrou náladou sme pokračovali v ceste, no znovu si ma odchytili zdravotné sestry a odviedli ma do miestnosti, kde mi po prvý raz nasadzovali kanylu. Podľa všetkého len preto, aby mi ju dali dolu. Keď som mala asi osem, bola som v nemocnici vyberať mandle z nosa a tie v hrdle zmenšiť. Keď som sa po operácii zobudila, bola som napojená na infúziu, ktorú mi sestrička behom sekundy dala dolu z ruky. Ten pohľad ma tak vystresoval, že som sa rozrevala. Tentoraz im to však trvalo akosi prinesmierne dlho. Ani som nevedela, či mám ísť hľadať Nicole na izbu, alebo sa vrátiť k sebe. Rozhodla som sa pre druhú možnosť, kde som aj našla Nicole sedieť na zabalenej posteli. Victoria bola neprítomná. Usadila som sa oproti svojej kamarátke na mojom lôžku, a až potom som si všimla, že v mojej knižke pribudlo niekoľko nových záložiek a tá, ktorú som si priniesla z domu, ktorou som si označila miesto, kde som skončila, bola vybratá von a voľne položená na stolíku. Zmätene som sa pozrela na Nicole, či o tom niečo vie.