Neter slávneho

Zmena názoru

   Na toto som akosi nebola pripravená. Ako, bolo mi jasné, že sa čochvíľa poberiem domov, keď mi dali dole kanylu, a doktor povedal, že na vyšetrení nezistili nič, no očakávala som, že mi to aspoň deň predtým oznámia. Alebo aspoň pár hodín vpred. Celá šokovaná som tam teda len tak sedela, vypliešťajúc oči na strýka. Ani toho som nečakala. Myslela som, že po mňa príde Pepper, keď ma prepustia.

   ,,Čo zízaš. Začína to byť trápne," povedal a letmo pozrel na Victoriu. Tá len pokrútila hlavou.

   ,,Skočím ti po zubnú pastu," ukázal na dvere do kúpeľne. ,,Ty sa zatiaľ prezleč."

   Pozrela som spýtavo na Victoriu. Na telesnej sme sa predsa všetky dievčatá prezliekali spolu, tak neviem, prečo som sa teraz hanbila. Akoby Victoria pochopila, otočila sa smerom k oknu a predstierala, že ju tam niečo extrémne zaujíma. Ja som medzitým bleskovo vymenila svoje pyžamo za džínsy a tričko, svoje šľapky za snehobiele tenisky. Teda, kedysi snehobiele. Teraz sa na nich skvela zaschnutá kvapka krvi. Pozrela som dole na svoje stehná a všimla si, že v podobnom stave boli aj nohavice. Jasné. Keď mi dávali kanylu, sestričky neboli práve najobratnejšie. Umiestnili ju priamo na jeden z kĺbov, kde som ešte doteraz mala otlačené červené miesto. Zamyslene som si ho pošúchala a povedala Victorii, že sa už môže otočiť. No niečo ju tam vonku asi naozaj zaujalo, pretože pokračovala v hľadení cezeň, bez toho aby povedala čo i len slovo. To mi prišlo trochu desivé, keďže som ucítila, ako ma striaslo. Paranoja očividne stále neopustila môj mozog. Vďakabohu sa vrátil strýko s mojimi hygienickými vecami a vytrhol ma zo zamyslenia.

   ,,Ľudia si budú myslieť, že som sa pobila," pozrela som na stav môjho oblečenia. 

   ,,Alebo niekoho zabila," utrúsil strýko, čo prinútilo Victoriu zhrozene sa obzrieť, no keď aj ona videla škvrny od krvi, viditeľne sa jej uľavilo. Zatiaľ čo strýko ukladal do mojej tašky elektroniku, časopisy a podobné veci, ja som sa pokúsila ako-tak ustlať posteľ. Nechcela som ju predsa nechať len tak rozhádzanú ako po bombovom útoku.

   Bombový útok. Takmer so mnou kydlo. Úplne som zabudla. Ako som mohla na niečo také zabudnúť? Veď to je dokonca spojené s mimozemšťanmi, aj keď ešte neviem presne ako. Už dlhšiu dobu som o tom nič nepočula. Teda, nedívala som sa na televíziu alebo neblúdila po internete. Aj v tom je možno háčik.

   Keď som mala všetko zbalené, ako zvyčajne som celú izbu prevrátila hore nohami aspoň trikrát, aby som sa uistila, či mi náhodou za posteľ nezapadla podprsenka alebo čo. Raz sa mi to stalo na školskom výlete. V štvrtom ročníku. Veľa nechýbalo, a bola by som nechala svoju spodnú bielizeň na hoteli v horách. 

   ,,Tak. Všetko. Asi," neisto som povedala a ešte raz očami prešla po miestnosti, hľadajúc neexistujúcu podprsenku spadnutú za posteľou.

   ,,Rozlúč sa. Skoré uzdravenie," povedal strýko a letmo sa obzrel na Victoriu. Zúfalo som sa na ňu zahľadela. 

   ,,Tak sa maj," povedala. Už zase vyzerala tak skleslo, ako keď sa po prvý raz zjavila v mojej izbe.

   ,,Ahoj. Skoro sa uzdrav," smutne som sa na ňu usmiala a nasledovala som strýka. Po ceste som ešte nakukla do kúpeľne, nedôverujúc mu, že všetky veci odtiaľ naozaj pobral. Keď sme prechádzali chodbou, nazrela som do pár izieb. V jednej sedeli dvaja tínedžeri, dievča a chlapec. Hrala im tam hudba. Dievča sedelo na stoličke pri malom stole, aký som v izbe mala aj ja, so zrakom pevne upreným na svoje nohy. Chlapec ležal na posteli, jemne pokyvkávajúc hlavou do rytmu. Už som ich párkrát videla v jedálni, alebo keď som sa vracala na izbu a nechali si otvorené dvere. Vždy keď prechádzali okolo, ich pohyby boli spomalené, smutné. Až mi stislo srdce. Ktovie, prečo tu boli. Ktovie, možno im už ani veľa času nezostávalo. Ale to by asi netrčali v detskej nemocnici.