Neter slávneho

Donuty a priateľstvá

   Obed, dá sa povedať, konečne stál za to. Teda, aspoň čo sa týkalo jedla. Nicole a ja sme toho totiž veľa neprehovorili. Asi som ju poriadne vydesila, z čoho ma trochu začalo hrýzť svedomie. Momentálne som sa zhrýzala v izbe, sediac schúlená na posteli, počúvajúc hudbu. Mala som ju potichu, veď viete, keby náhodou. Mala som totiž divný pocit, akoby dnes mal niekto prísť. Alebo sa malo stať niečo dôležité, no nevedela som, čo. Takéto pocity som mávala, keď toho bolo na mňa tak veľa, až sa ma moja predtucha rozhodla chrániť nejakým tým inštinktom prežitia. A tak sa teda vrátil strach z toho, čo vyvádza Laurissia. Až som sa roztriasla, keď mi do izby zrazu nakukla sestrička, pretože s neprítomným pohľadom sa mi totálne na Laurissiu zapodobala. 

   ,,Máš návštevu," povedala sestrička a zakrútila sa mi hlava. Už je to tu, už si po mňa prišla!

   ,,Môžem sa spýtať, kto, ak by ste náhodou..."

   ,,Nejaká žena, rodinná priateľka alebo nejak tak to vravela, proste čiasi priateľka," trochu sa zamračila sestrička a ja, čo som sa už obúvala a stavala na nohy, som spadla naspäť na zadok na posteľ, no rýchlo sa z nej naspäť odrazila, aby nemala sestrička podozrenie, že mám znovu závrat. Ako bez duše som sa pohla na chodbu a smerom k veľkým železným dverám. Mala som pocit, že mi každú chvíľu vyskočí srdce z hrude. Už len pár krokov, pár krokov k železným dverám, ktoré sestrička otvorí, a za nimi bude Laurissia. A ktovie čo mi urobí... nikto mi neuverí, že je to TÁ žena, ktorú zavreli za údajnú "spoluprácu" s nepriateľskou stranou počas mimozemského útoku.

   Došli sme k dverám. Sestrička do nich strčila kľúče a párkrát otočila. Jedno cvaknutie. Druhé cvaknutie. Položila ruku na kľučku, stlačila a otvorila dvere.

   Nastalo trápne ticho, teda až na nejaké rodiny s ukričanými deťmi. A vlastne aj ukričanými rodičmi. 

   ,,...Pepper?!"

   ,,Ahoj," ozvala sa odpoveď. Padol mi kameň zo srdca, taký veľký, až by som sa nečudovala, keby bolo počuť buchnutie na podlahe. Od úľavy sa mi až zatočila hlava, a tak som sa akoby bez duše vymotala na chodbu. Sestrička za mnou zavrela. Trochu sa mi podlomili nohy, takže som si rýchlo sadla na najbližšiu lavičku.

   ,,Preboha, si v pohode?" ustarostene povedala Pepper a sadla si vedľa mňa. Objala ma okolo ramien a s obavami v očiach sa na mňa pozrela.

   ,,Hej, to nič," prikývla som. Zhlboka som sa nadýchla a potom vydýchla. Pozrela som sa Pepper do očí a trochu sa zasmiala. ,,Uvoľni sa trochu, fakticky som v pohode. Len som ťa nečakala, to je všetko." 

   Bolo vidieť, ako sa Pepper uľavilo. Už nesedela tak strnulo, ale ruku mi z ramien nespustila.

   ,,Čakala si azda niekoho iného? Neboj, tvoji rodičia sa tu už pravdepodobne neukážu."

   Zamračila som sa a naklonila k nej. ,,A toto ty odkiaľ vieš?"

   ,,No... Tony mi povedal."

   ,,A jemu to zas vykecal kto?"

   ,,Clint, tuším," zamyslela sa Pepper. Povzdychla som si. 

   ,,Barton, ja ťa zabijem..." zašepkala som.

   ,,No - nikoho zabíjať nebudeš," povedala Pepper a siahla do kabelky. ,,pozri, čo som doniesla." 

   A z tašky vytiahla - donuty. Cítila som, ako sa mi od radosti zrýchlil pulz. Konečne niečo, čo bude určite chutiť dobre! Nadšene som prijala sáčok so sladkosťami a nazrela doň. Boli dva. Trošku som sa zamračila. Vedela som, že ja zjem asi len jeden, lebo druhý som plánovala dať Nicole. Fakt ma zamrzelo, ako som na ňu vybehla. Ale predsa len, musela som si strážiť súkromie.

   ,,Niečo ako útecha. Tonyho nepotešilo, že si o tom nepovedala jemu, ale Clintovi," ozvala sa Pepper. Povzdychla som si.

   ,,Ja viem..." nepokojne som sa zamrvila na lavičke. ,,Keď... nechcela som ho rušiť, vieš. Ak do obleku nedá to, čo sľúbil, nech si ma nepraje. Takto mi robiť márne nádeje-" nedopovedala som, pretože sa Pepper rozosmiala. Zafučala som a donuty položila vedľa seba. 

   ,,A predsa mi poslal útechu," začala som nahlas uvažovať.

   ,,Vieš, podľa mňa je rád, že si nechcela ísť k rodičom."

   ,,Aj ja som rada," povedala som. ,,Mám ho oveľa radšej ako ich. Jednak som ich poslala preč preto, lebo sa správali ako hlupáci, a jednak preto, lebo nechcem odísť od strýka."

   ,,Úprimná, až to bolí," zamrmlala Pepper a tentoraz rozosmiala ona mňa. Nuž, niečo na tom pravdy bolo. Chvíľu sme tam tak sedeli a rozprávali sa, ako sa v nemocnici mám, či mi niečo netreba priniesť z domu a tak. Popri tom sa Pepper neustále pozerala na hodinky.

   ,,Niekam sa ponáhľaš?" povedala som, keď už asi po desiatykrát Pepper kontrolovala čas. 

   ,,Tak trochu," zúfalo si povzdychla.

   ,,Tak sa ponáhľaj," postavila som sa. ,,Aj tak sa onedlho končia návštevné hodiny, a nechcem, aby si mala kvôli mne problémy alebo čo," zobrala som si donuty. Pepper bola prekvapená mojím náhlym vyskočením na nohy, keď ma pred niekoľkými minútami videla, ako som sa skoro zvalila na zem. Rozlúčili sme sa a každá sa vybrala svojím smerom. Pepper zbehla dolu schodmi, ja som sa prebila cez zhromaždených rodičov a iných rodinných príslušníkov pacientov k železným dverám a cez mikrofón oznámila, že sa vraciam na izbu. Až prekvapivo rýchlo sa dvere otvorili a sestrička ma vtiahla dnu, akoby namiesto rodičov pred dverami poletoval včelí roj. Ešte predtým, ako som sa vybrala na svoju izbu, som išla opačným smerom k Nicolinej izbe. Pozrela som sa cez okno na dverách, zaklopala a vošla dnu. Práve počúvala hudbu, takže ani neviem, či klopanie počula.

   ,,Ahoj. Niečo som ti doniesla," povedala som, a keď kývla hlavou, pristúpila som bližšie a sadla si na jej posteľ. Mala to tam celkom krajšie. Veľké zrkadlo a na ňom farbami na sklo namaľované rôzne obrázky. Síce také, ktoré by sa páčili leda tak päťročným deckám, no aspoň izbe dodávali farbu. Miestnosť bola menšia, takže do nej lepšie prenikalo svetlo. Vybrala som jeden donut a podala jej ho. Vďačne ho prijala.

   ,,Prepáč, ako som sa k tebe správala. Len chránim ľudí, na ktorých mi záleží," povedala som. Nemohla som si pomôcť, ale vyznelo to celkom egoisticky. Teda, aspoň pre mňa.

   ,,To nič, chápem. Mala som sa kontrolovať," prikývla, a ja som len neurčito pokrčila ramenami. Nechcela som sa teraz pre zmenu hádať, čia to bola vina.

   ,,Ty Laura... vravela si, že rada kreslíš?" ozvala sa Nicole a ja som súhlasne zamrmlala. 

   ,,A ako dobre ti to ide?"

   Stačil jeden pohľad a okamžite som vedela, čo chce podniknúť. Vybehli sme spoločne ku sestričkám a popýtali sme ich o dve ceruzky. Vyhrabali sme z môjho kufra nejaké papiere a sadli si v mojej izbe za stôl. Chopili sme sa ceruziek a vyzývavo jedna na druhú pozreli. Prižmúrila som oči. Bola som ochotná tam sedieť do polnoci, kým nenakreslím niečo, čo stojí za to.

   ,,Tak nech ohúri tá lepšia."