Neter slávneho

Nečakané stretnutie

   Keď si moje oči privykli na žiaru svetla, zažmurkala som a porozhliadala sa okolo. Oproti mne sa nachádzal prístroj, ktorý vyzeral ako nejaký tunel, proste mi hneď došlo, že si ľahnem a oni ma tam vsunú dnu. Oproti tomu bol nejaký vyšší biely stolík (vlastne, všetko tam bolo biele...) a na ňom čierne chrániče na uši. Predpokladala som, že sa tam postaví sestrička a bude ma pri vyšetrení pozorovať, alebo že tak pozorujú malé deti.

   ,,Takže, vyzuj sa a tu si ľahni," ukázala mi sestrička smerom na lehátko a ja som poslúchla. Hlavu som si položila na také čosi, čo mi ju asi malo držať nehybnú. Na uši mi nasadila obrovské tlmiče, ktoré ten držiak na hlavu ešte viac pritisol. Cítila som sa tak trochu ako v obleku, ibaže som mala pred očami zrkadielko, do ktorého keď som sa pozrela, videla som na ten stolík, takže bolo šikovne naklonené. Až potom mi došlo, že sa tam zjavne postaví rodič, prarodič, alebo akákoľvek iná morálna podpora hocikoho, kto si sem ľahne. Povzdychla som si. Pokojne tam mohol stáť aj strýko. Ale čo iné od neho čakať.

   Sestrička odišla a modlila som sa, aby mi nebolo treba počas vyšetrenia kýchnuť, inak môžeme začať odznova. Videla som ju, ako pobehla do vedľajšej miestnosti. Videla som ju v zrkadielku za veľkým oknom, ktoré bolo za stolíkom. Niečo tam robila, a ja som sa zatiaľ na lôžku posunula do tunela. Takmer ten pohyb nebolo ani cítiť, len som videla, ako sa od nes odsúvam a vchádzam do toho tunela. Našťastie netrpím klaustrofóbiou, inak by som sa v takom úzkom priestore bola zbláznila.

   V tom momente som si uvedomila, že nemám nijaké tlačítko alebo hocičo podobné v ruke, aby som to stlačila, keď mi bude zle a budem chcieť zdrhnúť von. Zachvátila ma panika, pretože okamžite keď si môj mozog uvedomil, že ak sa to raz začne, budem musieť vydržať, sa mi začala motať hlava a moje nohy chceli utekať. Zavrela som na chvíľu oči a v duchu som si začala spievať svoju obľúbenú pesničku. 

   Hudbu, ktorá mi znela v hlave, prerušil hrozný hluk. Zľakla som sa, ale nepohla ani svalom. Znelo to ako zvuky z nejakej počítačovej hry, alebo čo. Na chvíľu to prestalo a potom znova. A znova. A znova.

   Po chvíli zvuky ustali, pretože to sestrička zjavne vypla, lebo vybehla z miestnosti. Onedlho sa do nej vracala s nejakými papiermi, ktoré si prekladala v ruke a nejak zoraďovala a úhľadne skladala. Zaliezla za sklo a hluk sa začal odznova.

   Spočiatku mi to ani veľmi nevadilo, ale potom moje telo zaplavil stav úzkosti. Buchot a treskot sa mi ozýval v hlave a rezonoval tam. Tá sa mi začala nenormálne krútiť a cítila som divný pocit v žalúdku a krku, akoby ma každú chvíľu malo napnúť a všetko ovracať. Napnúť ma ale nenaplo, a ovracať som nemala čo, pretože som nič v žalúdku nemala, možno leda tak vodu, ani tú zjavne nie. Zrýchlene som dýchala a v mysli kričala o pomoc. 

   Ako rýchlo úzkosť prišla, tak rýchlo a nečakane odišla. Nepríjemné zvuky môj mozog zjavne začal vnímať ako hudbu, pretože som v nich objavila určitý rytmus prapodivnej vesmírnej diskotéky. Zvuky opäť ustali, prebehla okolo mňa sestrička a opäť sa vrátili.

   Neskôr veľkému treskotu predchádzalo tiché klepkanie, akoby niekto klopkal kladivkom po dreve, zatĺkal klinec do dosky alebo klepal drevenú paličku o druhú. To búchanie, klepotanie a iné synonymá tohto hluku mi už natoľko pripomínali hudbu, až som začala hýbať prstom do rytmu. Našťastie ich zaujímala moja hlava, takže mykanie palcom na nohe im zjavne prekážať nebude.

   Pripadalo mi to hrozne dlho. Občas sa lehátko so mnou pohlo trochu dopredu alebo dozadu, a ja som si krátila čas tým, že som zízala na modrú čiaru nado mnou. Keď som si už myslela, že proste zdrhnem, buchot ustal a lehátko sa so mnou vysunulo z tunela. Vydýchla som si. Sestrička pricupkala ku mne a zložila mi chrániče. Posadila som sa a ponaťahovala. V hlave sa mi stále ozývali tie hrozné zvuky.