Neter slávneho

Nedeľňajší (ne)pokoj

   Keď sme prichádzali do jedálne, tak úzkostlivo som sa náhlila, až som skoro spacifikovala odo mňa dosť mohutnejšie dievča, ktoré práve vychádzalo. Nicole sa okolo nás prešmykla, no moje vyplašené ja sa muselo asi tisíckrát ospravedlniť.

   ,,To nič," povedala dievčina chlácholivo, bez štipky úsmevu.

   ,,Fakt ma to mrzí," zamrmlala som znova a premerala si ju. V tmavohnedých očiach sa jej zračilo niečo zvláštne. ,,Ako sa voláš?"

   ,,Laura," povedala a po mojej tvári sa rozlial jeden z najúprimnejších úsmevov, aké som kedy bola schopná vystrojiť.

   ,,To fakt? Aj ja som Laura," zasmiala som sa a ona spravila to isté, no s oveľa vyššou dávkou úzkosti, ako by sa patrilo. To ma opäť zneistilo a znovu som si ju prezrela. ,,Prečo si tu? Myslím... čo sa ti stalo... chápeš..."

   ,,Zápal mozgových blán," povedala. Nebola som nejaký odborník na choroby, no vedela som, že je to niečo veľmi zlé. Oveľa horšie, ako moja chvíľková strata vedomia.

   ,,To ma mrzí... tak teda... veľa šťastia," popriala som jej, kývli sme si a pobrali sa každá svojou cestou. Vyzdvihla som si pri okienku obed a prisadla k Nicole. Poobzerala som sa vôkol seba. Pozorne som si všímala menšie deti, ktoré ešte v samostatnom jedení s príborom neboli úplne obratné, a tak im tiekla polievka po brade. Prešla som pohľadom po tínedžeroch, ktorí mohli mať okolo šestnásť rokov asi ako Laura. Všetci ticho jedli, nesmiali sa ako džavotajúce deti, ktoré sa začali biť s lyžičkami po hlavách, mlčky sledovali zeleninu plávajúcu v polievke a v očiach sa im zračila podobná prázdnota, akú som videla u Laury. Až vtedy som si uvedomila, aké neskutočné šťastie som mala, keď vyšetrenie nijakú vadu nezistilo. Všetci okolo mňa tu pravdepodobne boli pre oveľa horšie dôvody. Decká si ešte neuvedomovali, v akom ohrození života sa možno nachádzajú, zatiaľ čo tým starším sa v hlavách premietali tie najhoršie scenáre.

   ,,Haló? Si v pohode?" počula som niekde pred sebou a vytrhla som sa zo zamyslenia. Nicole ma s obavami sledovala. Kútikom oka som si všimla, že dorazila aj moja nová spolubývajúca a sadla si o stôl ďalej.

   ,,Hej, to nič," potriasla som hlavou a pustila sa do jedenia. Rozmýšľala som tak dlho, až mi polievka skoro celkom vychladla. Nedivím sa, že bola Nicole znepokojená. 

   Keď sme dojedli a vyšli z jedálne, Nicole ma začala ťahať kamsi preč, vraj mi chce niekoho predstaviť. Úzkostlivo som zatiaľ sledovala moju spolubývajúcu, dúfajúc, že trafí do našej izby aj sama. Trafila. Vďakabohu. Nicole ma zatiaľ doviedla k izbe, ktorá od jedálne ďaleko nebola. Nakukla cez okienko na dverách a bez zaklopania vtrhla dnu.

   ,,Ahojte!" zvesela zvolala, teda, aspoň ako so svojím jemným hlasom zvolať dokázala. Na posteli najbližšie pri dverách ležalo plavovlasé dievča a hralo sa na mobile. Tú mi predstavovať asi ani nebolo potrebné, keďže na nočnom stolíku mala položený červeno-biely hrnček, aký som mala doma aj ja, na ktorom bolo napísané "Christine". Posteľ na opačnom konci miestnosti bola rozhádzaná, bolo jasné, že ju má niekto zabratú, no nebolo tam nikoho. Nicole sa spýtavo pozrela na plavovlásku a ukázala za seba na prázdnu posteľ.

   ,,Hneď sa vráti," zamrmlala, keď na pár sekúnd odtrhla oči od mobilu. Vzápätí sa ozvalo otváranie dverí kúpeľne a pripojila sa k nám ďalšia osoba. Ale popravde, na tento pohľad ma nikto pripraviť nemohol. To nízke, trochu zavalité, asi deväť alebo desaťročné dievča pripomínalo otlčenú, ufúľanú bábiku. Celú tvár mala pokrytú opuchnutými modrinami, jedny boli ešte modrofialové, iné už zožltli. Jedno z očí mala komicky menšie od druhého, čo však spôsoboval oveľa menej komický monokel. Všimla som si, že pár modrín mala aj na rukách, no neviem, ako na tom bol zvyšok tela, keďže bola oblečená v modrom pyžame.