Neter slávneho

Z chladu do tepla

   ,,Vystúpiš sama, alebo ti treba poslať list?"

   Vôbec som si neuvedomila, kedy sme dorazili domov. Prvú polovicu cesty som zízala do mobilu, no a tú druhú som strávila vo svojich myšlienkach. Povzdychla som si, odopla pás a vyskočila von z auta. Ani len trochu som sa neobťažovala zobrať škatuľu so zvyšnou pizzou, len som sa rovno vybrala k dverám. Spomenula som si na deň, kedy sa to celé odohralo a ja som sa dostala do nemocnice. Striaslo ma. Ešte stále som si dokonale vedela vybaviť emócie, ktoré som vtedy prežívala. Bola by som vošla dnu, keby som nezačula namáhavý povzdych priamo za mnou.

   ,,Ježiši, prepáč," potlačila som smiech pri pohľade na strýka, ktorý sa prehýbal pod ťarchou mojej batožiny a jedla. Rýchlo som zbehla k nemu a odbremenila ho od kartónu s pizzou a nejakej igelitovej tašky. Prevesila som si ju cez ruku a zdvihla bližšie k očiam.

   ,,To sú donuty?" spýtala som sa a strýko prikývol. ,,Hmm, dnes jeme zdravo," zasmiala som sa. Strýko zložil tašku na zem a otvoril mi dvere. Mojou prvou zastávkou bola kuchyňa, kde som zložila nezdravé, ale zato voňavé jedlo. Následne som sa ponáhľala do kúpelne, kde som sa umyla. Ktovie, koľko vírusov som si z nemocnice na rukách priniesla.

   ,,Budem vo svojej izbe," oznámila som a vybrala sa hore. Váhavo som vstúpila do svojej detskej, s miernymi obavami. Prízrak Laurissii ma ešte stále prenasledoval. No jediné, čo sa v izbe nachádzalo, bol neporiadok, aký som tam nechala pred cestou do školy minulý týždeň. A čiastočky prachu, ktoré bolo teraz jasne vidno vďaka slnečným lúčom, ktoré prenikali cez jedinú čistú vec - okno.

   Povzdychla som si. Bolo dosť vecí, ktoré som nechala nevyriešené, ako pred príchodom do nemocnice, tak aj po ňom. Celá tá vec s učiteľkou mi ešte mohla poriadne zavariť. Síce sa do školy tohto týždňa rozhodne nevrátim, no raz tam budem musieť ísť. A ona tam bude. Čakať na mňa. No a potom tu boli tie útoky, ktoré boli stále bližšie a bližšie k New Yorku.

   Podišla som k nástenke, ktorú som mala zavesenú na stene. Pousmiala som sa nad tým, čo som videla. Hromada obrázkov a informácii o Ivanovi Vankovi spred dvoch rokov. Keď som bola mladšia a strýko mi nedovolil zapájať sa do nejakej tej akcie, rozhodla som sa robiť preňho (alebo skôr pre seba) výskumy. Desať prsteňov, Vanko, prvá zmienka o programe Avengers... nechcela som byť z týchto vecí vynechaná. Hocikedy som brázdila všetky zákutia internetu aj hlboko do noci, a neraz som sa "vlámala" do laboratória, aby som pokutrala aj tam.

   Cítila som, že ma teraz zase bolo treba. Postupne som začala odopínať a strhávať obrázky a papiere na nástenke. Špendlíky som vkladala do malej škatuľky na parapete, ktorú som si sama vyrobila. Nepotrebný papier som skrčila a hodila do modrej nádoby. Neprestala som, kým som si nebola istá, že som odpratala aj ten posledný kúsok lepiacej pásky.

   Priskočila som k svojmu počítaču a bleskovou rýchlosťou do klávesnice naťukala to, čo som hľadala. Zo zásuvky priskrutkovanej k stolu som vytiahla veľký čistý papier a začala naň čarbať nákres mapy New Yorku a okolitých miest.

   ,,Bridgeport... Norwalk... Stamford... Tarrytown... prečo to odbočilo?" mrmlala som si popod nos, zatiaľ čo som vyznačovala lokácie na mape. Prvé tri mestá boli totižto viac-menej na jednej priamke, no Stamford s Tarrytownom zvierali takmer pravý uhol.

   Zrak mi padol na mesto Valhalla, ktoré bolo medzi poslednými dvoma miestami útokov, bližšie k Tarrytownu. Myšlienky mi opäť zabehli k Laurissii. Vrátila sa domov na Asgard, alebo ostala na Zemi? Po chrbte mi prebehol mráz. Čo keď s tými útokmi má niečo spoločné ona?!

   Ozvalo sa zaklopanie a ja som podskočila na stoličke. ,,Moment!" zvolala som a mapu rýchlo zrolovala. Aby sa neotvorila, prevliekla som cez ňu gumku do vlasov a hodila ju pod posteľ. Veľa nechýbalo, a bola by som sa potkla na školskej taške. Priskackala som k dverám a zadychčane ich otvorila.

   ,,Bože môj, prečo ti to tak trvalo? Pozerala si nejaké úchylnosti alebo čo?" spýtal sa strýko a nahliadol mi ponad plece. Stŕpla som, keď som si uvedomila, že som si na počítači nechala otvorené Mapy Google. Jeho pozornosti to asi neuniklo, keďže sa na mňa spýtavo pozrel. ,,Hľadáme miesto na dovolenku?"

   ,,Projekt do školy. Na geografiu," vyhýbavo som odpovedala. Strýkov výraz potemnel.

   ,,Keď už je reč o škole... poď dole, dáme si do nosa," povedal, a až teraz som si všimla, že drží ľadový čaj z Dunkin' Donuts. Podal mi ho, a ja som pohár úzkostlivo zovrela. Jeho chlad mi cez dlane prenikal do celého tela. Nervózne som nasledovala strýka, mysliac na to, čo povedal. Zmienil školu, čo bolo zlé znamenie.

   ,,Vieš, že by som nemala piť chladené, všakže?" pokúsila som sa o zmenu témy. Vyložila som si nápoj na slnko, aby sa trochu ohrial.

   ,,Máš fakt spoľahlivých spolužiakov. Tá vec o tvojom úteku asi malo byť tajomstvo, všakže?" strýko sa oprel o stôl a ja som sa zložila na jednu zo stoličiek. Inak by hrozilo, že opäť odpadnem. 

   ,,Hej, malo," zahundrala som. ,,Ale mala som na to fakt dobrý dôvod."

   ,,O tom nepochybujem. Tá babizňa minimálne príde o prácu, no ja by som na ňu podal žalobu," odvetil, a keď som nemenila svoj šokovaný výraz, pokračoval. ,,Snáď si nemyslíš, že sa jej teraz tvoji spolužiaci nedesia? Božemôj, ten chalanisko s tým három skoro skolaboval."

   ,,Kevin?" pousmiala som sa. ,,Ako sa to k tebe vlastne donieslo?"

   ,,No, dostavil som sa do školy presvedčiť tvojich kamošov, aby sa stali tvojimi dílermi úloh. No a potom sa spustila lavína. Ozaj..." strýko sa otočil a hodil predo mňa stoh papierov, ktorý bol doteraz položený na minibare. Vôbec som si ho tam nevšimla. Pritiahla som ho k sebe bližšie. Bol vložený v priesvitnom obale so žltou nálepkou Domáce úlohy a iné blbosti.

   ,,Vďaka," povedala som a konečne sa napila z čaju. Nebudeme si klamať, asi som ho z toho slnka mala stiahnuť skôr, teraz nechutil práve najlepšie.

   ,,Laura," oslovil ma strýko. Znelo to celkom ustarane, až ma to zarazilo. Pozrela som sa mu do očí.

   ,,Mám podať na tú učiteľku trestné oznámenie?" vyznelo to, akoby chápal, aké obavy ma sužujú. Pritiahlo by to pozornosť, ako všetkých v škole, tak aj ostatných ľudí. Úprimne, nechcelo sa mi zase vídavať v novinách a televízii moje meno. Novinári sa na veci nikdy nepozerajú z vášho pohľadu. Ide im len o sledovanosť, a mnohokrát si pred ústa servítku nedávajú. Viď Iron Girl demolujúca mesto kúsok po kúsku.

   ,,Áno," povedala som a uhla pohľadom niekam inam. ,,Ale nechcem, aby sa o tom vedelo..."

   ,,Rozumiem. Zariadim."

   ,,Znieš ako vojak," podpichla som ho.

   ,,Tak to si budem môcť s Kapitánom podať ruky. Alebo skôr jeden druhému zasalutujeme."

   Zasmiala som sa. Fakt, mala by som oznámiť Stevovi a Clintovi, že som už doma. Aby sa toľko nezožierali. Zobrala som do rúk pohár s ľadovým (teraz už skôr vlažným) čajom a zadania zo školy a vybrala sa naspäť do svojej izby. No nechystala som sa robiť úlohy. 

   Veci zo školy som hodila na postel a spopod nej som vytiahla plán New Yorku. Rozprestrela som ho na svojom stole ako aj predtým a pokračovala v tom, čo som mala rozrobené. Snažila som sa nájsť nejakú spojitosť s polohou miest, no nič ma nenapadalo. Pohľadom som zavadila o kôš s papiermi. Na jednom z nich som zbadala niečo o Desiatich prsteňoch. Je možné, že ešte stále operujú? Zobrala som k sebe tašku a vyhrabala z nej kružidlo. Avšak kruh, ktorý by spájal jednotlivé mestá sa mi nedarilo narysovať, nech som sa snažila akokoľvek.

   Z mojich márnych pokusov o vytvorenie nejakého obrazca na mape som usúdila, že s polohou miest to asi nič mať nebude. Povzdychla som si a bezmocne vypila zvyšok čaju. Len tak zo zvedavosti, aby som trochu vypla, som si sadla na posteľ a prezrela, koľko učiva potrebujem dobehnúť. Renesancia z dejepisu, periodická tabuľka z chémie, obvody a obsahy z matematiky... nebolo to nič, čo by sa nedalo zvládnuť, ale málo by bolo nesprávne označenie. Ono je to tak vždy, keď ste v škole, vlečiete sa s jednou látkou donekonečna. Ale akonáhle chýbate, začnete nový tematický celok, zo zlomkov prejdete na kvadratické rovnice a niekto stihne byť nezvestný. Mala by som sa dať čím skôr do úloh, no niečo mi vravelo, že výbuchy sú prednejšie.

   ,,Tak teda..." vzdychla som si. ,,Do práce."