Neter slávneho

Never give up

   Tesne po tom, ako som zjedla asi štvrtinku rožka, ktorý som mala na olovrant, si ma sestričky odvolali do malej miestnosti plnej infúzií, striekačiek a kadečoho iného. Tam si ma posadili na kreslo a snažili sa mi na pravú ruku strčiť kanylu, čo sa im ale akosi nedarilo, a tak mi po celých nohaviciach a ruke stekala tmavočervená krv. Striaslo ma, keď mi tenký prúd krvi stiekol po prste až na zem. Nohy som sa snažila vytočiť tak, aby som ich nemala celé okvapkané a špinavé od vzácnej tekutiny. 

   Napokon, keď mi jedna zo sestričiek takmer zlomila prst, som už ťapkala nazad do svojej izby s kanylou na ruke, ktorú mi dali akurát na miesto, kde som mala kostičku, a tak ma to tam nepríjemne tlačilo. Takmer som od hnevu netrafila na izbu, určite mi vytiekli aspoň dva decilitre krvi. Namrzene som si asi polhodinu zošúchavala zaschnutú krv z ruky.

   Neskôr ku mne prišla opäť sestrička a dala mi infúziu. Nevedela som, čo od nudy robiť. Kanyla ma príšerne tlačila na ruke, ale bála som sa jej dotknúť, aby som jej niečo nespravila. 

   Chcela som si ľahnúť na bok, pretože mi začínalo byť blbo. Nemohla som ale pre kanylu. S tou rukou som takmer ani nehýbala, až mi totálne skoro odumrela. Cítila som na nej len chlad.

   Keď som si chcela na bok položiť aspoň nohy, niečo ma vo vrecku zatlačilo. Strčila som tam ľavú ruku a vytiahla svoj mobil. Vypleštila som oči a pokúsila sa jednou rukou vyhľadať v telefónnom zozname strýka. Avšak, nemusela som. Na chodbe som začula známy hlas.

   Snažila som sa posadiť, ale tak náhlivo, až som takmer spadla z postele. Ozvalo sa klopkanie na dvere a do izby nakukla známa tvár.

   ,,Strýko!" opäť som takmer spadla z postele v náhlivosti posadiť sa.

   ,,Len lež," zatisol ma nazad do vankúša, až mi takmer vybil dych.

   ,,Chýbal si mi," zamrmlala som.

   ,,Doniesol som ti veci," povedal a hodil mi ku posteli červenú tašku. Naklonila som sa a pozrela sa na ňu. Potom nazad spýtavým pohľadom na neho. Viac mi nechce povedať nič? Len mi prišiel oznámiť, že mi doniesol veci, nič viac? Žiadne ahoj, uzdrav sa, nič?

   ,,A čo mi vlastne je?" zaklipkala som a nakukla na neho hnedými očami.

   Strýko sa zastavil vo dverách. Chvíľu tam tak stál, potom sa otočil.

   ,,Neviem Laura. Ale nech ti je čokoľvek, pravý Stark sa nikdy nevzdáva. Si pravý Stark?" pozrel sa na mňa. Prikývla som.

   ,,Tak mi to dokáž," povedal namiesto pozdravu a odišiel.

   Nechápavo som čumela do steny. Snažila som sa spracovať slová, ktoré mi práve povedal. Pravý Stark sa nikdy nevzdáva... tak sa nevzdám ani ja! pomyslela som si, rozhodne som sa zababušila až po hlavu, akoby som tak mala ostať celé jedno storočie, či dokonca tisícročie, a pokúsila som sa zdriemnuť si.

   Nuž, nie je zdriemnuť ako zdriemnuť. Neustále ku mne lietali sestričky, až nakoniec u mne doteperili nejaké vychudnuté dievča v okuliaroch. Mala riedke blond vlasy a bola až neprirodzene chudá. Preľakla som sa, že ku mne napchali nejakú dievčinu s anorexiou. Keď sa na mňa nedívala, potajme som ju sledovala spod paplóna. Mohla byť maximálne o rok staršia odo mňa. Posteľ mala úplne na opačnej strane izby. Bola neuveriteľne chudučká.

   Nič nevravela, tak som nič nevravela ani ja. Zatiaľ som mala čas premýšľať o hĺbke výroku, ktorý na mňa strýko pred pár minútami vypustil. Ľavú ruku som si podložila pod hlavu, pretože vankúš som mala neuveriteľne spľasnutý ako fašírku.