Neter slávneho

Neveselá návšteva

   Vrátili sme sa naspäť do nemocnice. No tentoraz som sa na izbe nenudila. Neustále som blúdila po internete na tablete a hľadala akékoľvek súvislosti s výbuchmi. Keď mi už z čumenia na obrazovku bolo zle, zobrala som si knihu, no tie kvapky čo som mala v očiach mi znemožňovali ju čítať. Okolo pol piatej pribehla sestrička a zmerala mi teplotu, zobrala som nejakú malú tabletku. Keď odišla, pokračovala som v hľadaní akýchkoľvek informácií, ktoré mi unikli. 

   ,,Bridgeport... Norwalk... Stamford... Tarrytown..." mrmlala som si popod nos pričom som vyhľadávala polohu daných miest na internete. ,,Prvý bol Bridgeport... potom Norwalk... Stamford... a posledný Tarrytown. A toto asi nie je všetko. Kde bude ďalší?" premýšľala som nahlas.

   ,,Nie, ja nechcem Stamford v Spojenom kráľovstve, ja chcem Stamford v Spojených štátoch," opäť som zamrmlala. 

   ,,Výbuchy postupujú z východu na juhozápad... ale teraz to môže byť akékoľvek mesto!" rozhodila som nahnevane rukami, potom som si všimla, že vo dverách stojí sestrička a udivene ma sleduje. Odkašľala som si a schovala tablet pod perinu.

   ,,Máš návštevu," s nadvihnutým obočím mi oznámila sestrička a vycúvala z dverí von. Zamračila som sa a skočila do papúč. Kto by to tak mohol byť? Strýko určite nie, veď pracuje na mojom obleku a tak rýchlo to nemohol stihnúť. Alebo si to rozmyslel? Možno je to Pepper. Alebo to, že som v nemocnici niekto vyzvonil, a už dorazil Steve, celý bez seba.

   Nasledovala som sestričku ku veľkým železným dverám. Otvorila ich a vyšla som na chodbu. Okamžite ich aj zabuchla, pretože množstvo rodičov a malých detí sa chceli natlačiť dnu. Poobzerala som sa, no nikoho známeho som čakať nevidela. Zamračila som sa. Žiadna Pepper, žiaden strýko, žiadny rozrušený Steve. Napadlo ma, že by to mohol byť Laurissiín trik. Vtom som si uvedomila, že predo mnou stoja dvaja dospelí - muž a žena, pričom sa na mňa usmievajú. Nechápavo som na nich zazrela.

   ,,Laura Charlotte Samantha Starková!" zašepkala žena so slzami v očiach. Vôbec som nechápala, o čo ide. 

   ,,To je pekné, že viete moje celé meno, ale... my... sa poznáme?" naklonila som hlavu. ,,Nechcem byť nezdvorilá, ale vôbec vás nepoznám, a cítim sa, akoby mal každú chvíľu nastať únos."

   ,,Ach Laura, vieme, že sa cítiš divne, zrazu tu tak nabehnú dvaja pre teba na prvý pohľad cudzí ľudia a tak..." chytil ma ten chlap okolo ramien.

   ,,...ale sme tvoji rodičia!" povedala žena a mne padla sánka.

   Ostala som zarazene stáť. Mozog sa mi opäť naštartoval a vyvliekla som sa mužovi, pričom sa mi podarilo mu trošku vykrútiť prst. Odstúpila som a hľadela na dvojicu ako na zjavenie.

   ,,A... a... máte vôbec nejaký... dôkaz?" skákala som pohľadom zo ženy na chlapa, a tak dookola.

   ,,Naše doklady!" obaja ukázali občianske, vodičské a neviem čo ešte, na ktorých boli mená mojich rodičov. 

   ,,Dobre dobre!" zamávala som rukami, akože stačí, aj keď som im pokojne mohla neveriť, lebo doklady sa dajú ľahko sfalšovať. 

   ,,Máme aj tvoje fotky, mysleli sme si, že budeš podozrievavá," ukázala žena fotku, ktorú mám aj doma v izbe. Mojich rodičov a mňa ako malinké bábo. Dlho som na ňu nepozerala, preto som ich hneď nespoznala. Porovnala som fotku s osobami, čo pri mne práve stáli a uvedomila som si, že sú to ozaj oni. No vzápätí vo mne vzbĺkol hnev.

   ,,Poď Laura, dáme si horúcu čokoládu," povedal muž, teda môj otec, a schádzali sme dolu schodmi na prízemie, kde mali automaty na kávu a sladkosti.