Neter slávneho

Neschopná

   ,,Si neschopná!" celú cestu domov mi túto jedinú vetu strýko húdol do hlavy. Mala som chuť naň skočiť a pazúrmi na obleku mu vydriapať oči. 

   ,,Ja viem, dobre, viem!" akože "odzbrojená" som stiahla krídla, keď som sa postavila na presne určené miesto pre moje druhé telo a nechala som, aby sa samé zo mňa vyzlieklo. Keď sa mi vyťahovali káble z nervov, zacítila som nepríjemné mrazenie na chrbte a v oblasti pri krížovej kosti. Nervové bunky sa mi doslova "zhrnuli" naspäť do tela, pričom sa museli odpojiť rovnomerne, aby pri zvliekaní obleku ma neboleli krídla. Bola by to strašná bolesť. Keď by ostali stále mojou súčasťou, bolo by to, akoby mi trhali končatiny.

   ,,Výborne! Celé si to pokazila!" rozhodil strýko rukami a hodil sa za stôl k počítač, do ktorého začal zúrivo ťukať. ,,Vedel som, že ťa nemám brať so sebou!"

   ,,Aj tak by som za tebou priletela," zamrmlala som.

   ,,Počul som ťa!"

   ,,Ja viem. Vždy sme robili všetko spolu! Aj tak by si nestihol tú onú..." pokrúžila som rukou. ,,...skrinku či čo to bolo, otvoriť, lebo by nás to usmažilo za živa!"

   ,,Naschvál som pracoval pomaly, aby som na teba počkal!" pretočil strýko očami, kývol rukou, a začal ma akože ignorovať.

   ,,Fajn," otočila som sa na päte, otvorila sklenené dvere a vybehla hore po schodoch do svojej izby.

   Vrazila som do nej sťa uragán a zabuchla za sebou tresknutím dvere.

   ,,To je taký idiot!" hodila som sa na posteľ.

   Nemyslím si. ozvalo sa a ja som vystrčila ukazovák do vzduchu.

   ,,Vypni sa!" rozkázala som izbe.

   Prečo? Nemáte oprávnenie deaktivovať ma, slečna.

   ,,Nikto ti nekáže vypnúť celý dom, proste ma prestaň špehovať v izbe a budem spokojná!"

   Práve ma v dielni vypol váš strýko, slečna. Len tak mimochodom.

   ,,A mne je to jedno, tak sa vypni aj tu, a je mi jedno, či sa budeš nudiť či nie!" opäť som švihla rukou. ,,A ak to neurobíš, prisahám, že vypnem celý dom, a je mi jedno, ako to urobím! A ty dobre vieš, že ja som niečoho takého SCHOPNÁ!" posledné slovo som doslova zavrieskala, a bolo ticho. Konečne.

   Založila som si ruky na posteli a položila na ne hlavu. V poslednej dobe sa mi nič nedarí. Deň čo deň vo mne strýko stráca dôveru. Už by som za ním mala prestať chodiť ako decko, ak si to neželá.

   Ale ja mu na to kašlem! Som slobodný človek, ktorý má právo sa pohybovať kde chce, a kedy chce! Ak môže on, môžem aj ja.

   Ani som sa neobťažovala prezliecť sa do pyžama, a zadrichmala som.

   Dobré ráno. Je sedem hodín. Je zamračené, s malými prehánkami vo forme snehu.

   Otvorila som oči a pregúlila nimi.

   ,,To v takom smogovom meste ešte vôbec sneží?" zamrmlala som. Prudko som sa posadila.

   ,,A vôbec, kto ti dovolil zapnúť sa v izbe?" postavila som sa a zobrala od ruky kefu. Začala som si česať vlasy, ktoré mi neuveriteľne elektrizovali. Zobrala som do ruky mobil a zapla si aplikáciu, v ktorej sa uverejňovali domáce úlohy, suplovania, písomky, správy, a podobné blbosti ohľadom školy.