Neter slávneho

Väzenie pre Starkovú

   Vytrhla som sa zo spánku na to, že som počula pri svojom uchu hovoriť Laurissiu. Splašene som sa poobzerala. Keď som si uvedomila, že to bol asi len sen, už pokojnejšie som opäť položila hlavu na vankúš. Zaujímalo ma, koľko je hodín. Už jasne svietilo slnko. Preľakla som sa, že je už asi deväť či desať hodín, a prespala som raňajky. Bola som neskutočne hladná. Obrátila som sa na bok a pozrela sa na vedľajšiu posteľ. Moja spolubývajúca už bola tiež hore. Ležala a ťukala do mobilu. Prevrátila som očami a otvorila skrinku. Ťukla som na tablet, ktorý mi strýko tiež doniesol a pozrela sa, koľko je hodín. Pár minút po siedmej. Asi ešte raňajky neboli. So zívnutím som si preto ľahla naspäť. Dievča vedľa mňa konečne odvrátilo pohľad od mobilu.

   ,,Dobré ráno," povedala.

   ,,Dobré ráno," zamrmlala som. Bola som hrozne hladná. 

   ,,Pred chvíľou volali na raňajky," oznámila mi spolubývajúca a konečne odložila mobil. To mi teraz hovorí?!

   ,,Fajn, tak poďme!" prekvapivo rýchlo som sa vyšvihla do sedu, obula sa a spolu s tou druhou sme blúdili po chodbách nemocnice. Kráčali sme za vôňou kakaa. Napokon sme nejak dorazili do jedálne. Pri jednom dlhšom stole sedela hromada malinkých detí, ktoré do seba pchali rožky a pili mlieko. Vďaka tomu už asi polovica z nich mala biele fúzy. Pristúpili sme k okienku, odkiaľ sme si zobrali vlastný rožok a kakao. Sadli sme si spolu k stolu, kde jedol nejaký asi šestnásťročný chalan a ďalší chlapec, ktorý mohol mať možno desať. Mĺkvo sme jedli, počkali jedna na druhú, a potom sa vybrali naspäť na izbu. Možno ma spolubývajúca čakala preto, lebo asi sama nevedela trafiť. To by som ale, popravde, nevedela ani ja.

   Vrátili sme sa na izbu, a sotva prešlo pár minút, už spolubývajúcej zvonil mobil. Zdvihla ho, a keď dohovorila s niekým na druhej strane, tak sa začala baliť.

   No super. Odchádza. A ja tu budem ešte ktovie ako dlho trčať... pomyslela som si. Asi o pol hodinu prišiel nejaký muž a moja spolubývajúca si odniesla tašky. Tú väčšiu dala tomu chlapovi, asi jej otcovi. Druhú držala v rukách. Aj s mobilom.

   ,,Tak, držíme palce dievčatku, nech sa rýchlo uzdraví," pozrel sa na mňa dobrosrdečne muž a usmial sa na mňa. Dievčatku... dievčatku? To vyzerám fakt na osem či čo?!

   ,,Ďakujem. Dovidenia," venovala som dvojici posledný pohľad.

   ,,Ahoj," povedala už bývalá spolubývajúca.

   ,,Ahoj," pousmiala som sa. Keď odišli a zavreli dvere, vzdychla som si, a mala som neuveriteľnú chuť začať tancovať po izbe s pocitom, že ju mám celú pre seba. No lenivosť ma pripútala na posteľ.

   Nevedela som, čo robiť. Bola som sama, samučičká, sama. Aj som sa občas začala prechádzať, zahĺbená do myšlienok. Hrala som hry na tablete, no to ma iba znervózňovalo. Mala som chuť zavolať strýkovi, no nechcela som ho vyrušovať. Určite niekde pracuje na mojom obleku. No mohla by som zavolať Pepper. Ale tiež ktovie, čo robí. V zúfalosti ma dokonca napadlo, že by som brnkla Stevovi. Určite nevie, že som v nemocnici. Ale to nie je dobrý nápad. Zvolal by sem rovno všetkých z Avengers, akoby som sa chystala umrieť. 

   Ale zavolať Clintovi... to by nebol zlý nápad. No háčik je v tom, že proste naňho nemám číslo. Za celý ten čas čo sa poznáme ma nenapadlo vypýtať si ho od neho. Jediná osoba, ktorú mám v telefónnom zozname je Steve. Mohla by som teoreticky zavolať jemu, aby mi dal číslo na Clinta, to prakticky to nešlo, lebo sa mi nechcelo.

   Ako som tak ležala a premýšľala nad svojou existenciou, zrazu do mojej izby vtrhla sestrička. Neuveriteľne som sa jej zľakla, skoro som sa strepala z postele.

   ,,Prišla som ti zmerať teplotu," chlácholivo povedala, asi si všimla ten šok v mojich očiach. Odmerala, spokojne prikývla a dala sa na odchod. Zobrala so sebou aj stojan na infúziu, ktorý už asi potrebovať nebudem. Vo dverách sa ešte ku mne obrátila.

   ,,Poď si zobrať desiatu," kývla hlavou na chodbu smerom k jedálni a pobrala sa preč. Desiatu? Už? Koľko je vlastne hodín? prebehlo mi hlavou a ťukla som do mobilu. Desať. Neverila som vlastným očiam. To som sa tu tak dlho nudila? 

   A tak som išla do jedálne a zobrala si desiatu - cereálnu tyčinku. Ešte som ani nedošla naspäť na izbu a zjedla som ju. Bola hnusná. No hlad je hlad. Nemávajú tu veľmi výdatné a chutné jedlá. Teda aspoň raňajky ma veľmi nenasýtili. 

   Po návrate na izbu som zas a znova nudila. Čítala som si, hrala hry na tablete, dokonca som aj driemala.

   Začínalo sa mi snívať. Videla som, ako sa predo mnou formuje postava. Najprv tieň ženy. Neskôr z tieňa vznikla Laurissia. Oči sa jej zaleskli na zeleno, otvorila ústa a zakričala.

   ,,OBED!!"

   Zľakla som sa a prudko sa posadila. Prečo by Laurissia kričala ,,obed"? Až potom mi došlo, že volajú na obed. Nudila som sa, no predsa ten čas nejak letel. 

   Mali sme zeleninovú polievku a nedovarenú ryžu s mäsom. Ako inak - zeleninovú polievku skoro nikto nejedol. Ryža sa jesť ani nedala. Rovno nám rozdávali aj olovrant. Ovocie. To sa aspoň konečne dalo normálne zjesť. 

   Nie som rozmaznaná, čo sa týka jedla. Veď v školskej jedálni sme na mizerné jedlo boli zvyknutí. No aspoň ryžu dovarili. Alebo skôr rozvarili, no i tak sa to dalo jesť. Cestou ako som išla na izbu ma zastavila staršia sestrička.

   ,,Laura Starková, však?" spýtala sa a prikývla som. 

   ,,Dnes o druhej pôjdeme k očnému, dobre?" povedala mi a opäť som prikývla. S povzdychnutím som došla naspäť na izbu. Bolo pol jednej. No, to nejak dám.

   O päť minút dva. Už som sa obula a pomalým krokom sa vydala na nejakú tú recepciu, čo bola v strede. Viedli z k nej všetky chodby. 

   ,,Tak tu si! Poď," chytila ma okolo ramien a vyrazili sme k tým veľkým kovovým dverám. Za nimi prekvapivo ešte nikoho nebolo, len jednej mladej pani, ktorá sa rozprávala asi so svojim synom, ktorý bol pravdepodobne tiež pacient, keďže bol v pyžame.

   Prechádzali sme cez celý areál. Kráčala som sa sestričkou, a opýtala som sa jej už klasickú otázku:

   ,,Kedy pôjdem domov?"

   ,,Och, ešte pôjdeš k doktorovi, mal prísť dnes, no neprišiel, odložil to na zajtra. No je to taký zaujímavý človek, vždy termíny posúva, ale minimálne zajtra tu ešte prespíš," takmer ľútostivo mi povedala a ja som mala chuť sa otočiť a ísť na autobus preč. Keď pôjdem domov, tak minimálne v nedeľu, a podľa toho čo vraví, to nie je isté. Ja to tu tak dlho nevydržím!