Neter slávneho

Konečne vysvetlenie

   Čas plynul a plynul. Dievča vedľa mňa si odvážne vytiahlo nejaký keks a začalo ho jesť. Ja som si len zúfalo v duchu pekne zanadávala a zatínala prsty do periny, pretože by som dala čokoľvek za to, aby som sa mohla najesť. Tá voda, čo som celý deň pila, mi už začala šíriť v ústach mdlú chuť a keď som sa neskôr pozrela na nejaké jedlo alebo naň čo i len pomyslela, prišlo mi až zle. 

   Vonku sa medzitým začalo stmievať. Vraveli, že okolo deviatej idem na vyšetrenie. Neustále som preto sledovala čas na mobile. Stihla som aj dosť prečítať v tej hrubej knihe. Chcela som už mať vyšetrenie za sebou.

   Už bolo deväť hodín aj desať minút. Začala som mať tušenie, že na mňa zabudli. Nervózne som prepletala prstami, ak sa to tak dá nazvať, pretože pravú ruku som mala ochabnuto položenú na bruchu a prstami na ľavej ruke som všelijak lúskala, prepletala a pukala kĺbom na malíčku.

   Zrazu sa chodbami ozvalo hlasné "STARKOVÁÁÁ!!!" a ja som sa rýchlo posadila, až posteľ nebezpečne zavŕzgala. Obula som sa, dievča vedľa mňa len zazrelo spoza mobilu a jej ďalšie reakcie som nevidela, lebo som vystrelila ako Usain Bolt von z izby. Smiešnou napoly chôdzou a napoly behom som došla k miestu, kde sedeli sestričky ako na recepcii v hoteli a poobzerala som sa, kto ma to vlastne volal. Možno tu len niekde na izbe sedí Loki a snívalo sa mu, ako som ho vtedy odpálila zo Stark Tower. Navyše, nebolo to naschvál, pôvodne som chcela odpáliť niečo iné, ale nejak sa mi tá výbušnina vyšmykla z ruky a zletela rovno naňho. Túto teóriu som ale rýchlo vyvrátila, pretože Lokiho na oddelení pre deti a dorast by som vôbec nečakala, jedine že by sa ma chystal udusiť vankúšom, keď budem spať, a jednak preto, lebo si to ku mne naklusala nejaká sestrička v staršom veku.

   ,,Na vyšetrenie, drahá. Pôjdeš s doktorom," láskyplne mi jednu ruku položila na chrbát a druhou mi pokynula k veľkým železným dverám. Doviedla ma k nim, odomkla ich a otvorila. 

   Prvé čo som uvidela, bolo oslepujúce biele svetlo, ktoré mi privodilo menší šok, keďže na oddelení bolo svetlo malátne a uspávajúce. Ako druhé som uvidela trošku desivého doktora. Desivého preto, lebo mi trošku pripomínal tú šiši učiteľku zo školy. V ruke držal nejaký čierny zápisník, až som sa vyplašila, že ma chce zapísať na nejaký zoznam úmrtí alebo čo. Pozrel sa na mňa.

   ,,Laura Starková?" nadvihol obočie. Čakal azda niekoho iného?

   ,,Ehm... áno," moja odpoveď znela skôr ako otázka, ale to predsa nevadí, že áno.

   ,,Poď," odmerane kývol hlavou a ja som mala čo robiť, aby som za ním stíhala. Krok mal dlhý a rýchly, takže som takmer za ním musela utekať. Zišli sme po schodoch a vyšli von. 

   Keď sa za nami zavreli dvere, spoza rohu nečakane vykročila postava v mikine, s kapucňou na hlave. Strhla som sa až tak prudko, že som to plnou parou vrazila do mohutného kamenného stĺpu.

   ,,Laura no tak, čo si taká ľakavá?" ozvalo sa spod kapucne a osoba ma podoprela pod pazuchy, asi aby ma ten prudký stret so stĺpom nezrazil na zem.

   ,,A ty tu čo robíš?" odpovedala som, keď som identifikovala strýka.

   ,,Morálna podpora, veď vieš, tie zvyčajné kecy," mávol rukou a kráčali sme tesne za doktorom. ,,Aj keď ma sem dotiahla aj iná vec než len to, že by som ťa chcel vidieť a tak."

   Spozornela som. ,,Tak hovor."

   Strýko sa naklonil bližšie ku mne a stíšil hlas.

   ,,Objavil som dôvod, prečo si tu."