Neter slávneho

Central Park

   Otvorila som oči a prvé, čo som videla, bol nepríjemne vyzerajúci pavúk na strope, priamo nado mnou. Potlačila som výkrik a urýchlene (ale opatrne, aby som ho nevyplašila) som opustila priestor mojej postele. Vstala som a pomaly cúvala, až kým som neucítila jemný náraz o môj stôl. Pohľadom som pritom stále visela na pavúkovi. Už som sa obzerala pre nejakú zbraň na sebaobranu, keď vtom mi do čela udrela pulzujúca bolesť. Ruka mi automaticky vystrelila k hlave, ale vďakabohu som sa zarazila, aby som si nespôsobila ešte väčšiu škodu.

   Sklopila som pohľad na zvyšok môjho tela. Mala som pravdu, bola som len tak posypaná modrinami. A tiež som mala na sebe to isté oblečenie, ako včera. Podľa všetkého som zaspala skôr, než som sa stihla prezliecť. Vzdychla som si, vyhrabala zo skrinky uterák a čisté oblečenie a vybrala sa dať si rannú sprchu. Ako som zatvárala dvere, stále som uprene sledovala pavúka, až kým som sa nenachádzala kompletne mimo mojej izby.

   Kým som kráčala k sprche, letmo som nahliadla do kuchyne, koľko je hodín. Bolo sotva pol ôsmej. Prekvapilo ma, že som sa tak skoro zobudila. Zvyčajne ak ma nebudí budík, zvyknem si pospať aj do desiatej. To bude asi tou Laurissiou zo včera.

   Ozaj, fakt sa to stalo? Nebol to len nejaký druh sna? S týmito otázkami v hlave som hodila uterák a oblečenie na ohrievacie zariadenie a modlila som sa, aby bolo vypnuté a nevyhoreli sme. V sprche som si následne regulovala teplotu, aby nebola príliš horúca, ale ani príliš studená. To by mi asi tak dvakrát nepomohlo, nakoľko som ešte stále bola celkom chorá.

   Zo sprchy som vyšla ako znovuzrodená. Aj keď ma stále bolelo celé telo (a najviac čelo), bola som aspoň čistá a svieža, pripravená na ďalší deň. Ak sa mi s Laurissiou včera nesnívalo a rozhovor s ňou bol skutočný, dnes sme sa mali stretnúť v Central Parku. Cítila som, ako vo mne rastie zvedavosť a zároveň nervozita. Až ma zabolelo v bruchu. Ešte toto mi chýbalo, pomyslela som si.

   S vedomím, že do obeda nečinne nevydržím, som si rýchlo urobila toast s džemom na raňajky a aj so šálkou studeného kakaa som vykročila do svojej izby. Keď som sa usadila k počítaču, v obrazovke som videla odraz steny pri posteli za mnou. Strhla som sa a otočila sa na stoličke. Pavúk zmenil svoju pozíciu. A ja som v kútiku duše tak dúfala, že spal. No nič, budem si musieť na neho dať pozor.

   Okamžite som sa nechala pohltiť mojím "výskumom" či "vyšetrovaním" a sem-tam som si sústredene chlipla z kakaa. Pokúsila som sa dôkladne prehľadať internet ešte raz, no nenašla som nič, čo by mi pomohlo odhaliť, kde, a či vôbec, sa udeje ďalšie nešťastie. Zúfalo som si zaborila tvár do dlaní, len aby mi do čela opäť vystrekla bolesť. Nervózne som si trasľavo vzdychla. Pozrela som na hodinky na počítači. Strávila som hodinu a pol na internete. Úplne zbytočne. Ako, je fajn, že som sa snažila, veď človek nikdy nevie. Ale čo mi to prinieslo? Nič. 

   Na druhú stranu som aspoň zabila čas. Predtým, než som sa vybrala k oknu, som znovu skontrolovala pavúka a uistila sa, že sa nepohol. Potom som sa oprela o parapet a sledovala už celkom živý New York. Až potom som si uvedomila, že je dlho nejaké podozrivé ticho.

   ,,J.A.R.V.I.S.?" prehovorila som so zachrípnutým hlasom. Boli to totiž moje prvé slová dňa. A tiež ešte doznievala angína, či čo som to mala. Odkašľala som si.

   ,,Áno?" bolo mi odpoveďou. V duchu som si vydýchla. J.A.R.V.I.S. sa dlho neozval, až som sa normálne začínala báť.

   ,,Je už strýko hore?" opýtala som sa.

   ,,Áno, je v kuchyni," odvetil J.A.R.V.I.S.

   ,,Vďaka."

   Vzala som prázdny tanier od raňajok a šálku so zvyškom kakaa. Bola som tak nervózna, že som ani nedokázala zjesť (respektíve vypiť) moju zvyčajnú porciu. Hodila som očkom na tvora na mojej stene a lakťom, ktorý ma nebolel, som si otvorila dvere.