Neter slávneho

Niečo visí vo vzduchu

   Do hlavy mi udierala pulzujúca bolesť. Otvorila som oči a nadvihla sa. Z dlhej nečinnosti sa mi počítač vypol, a tak som v tmavej obrazovke mohla vidieť svoj odraz. Vyzerala som ako pokrčená handrová bábika. Pozrela som sa cez okno. Obloha už stihla celkom potemnieť. 

   Vystrela som sa a ponaťahovala si stuhnutý chrbát, v ktorom mi len tak zapraskalo. Úplne ma vyplo. Podľa všetkého som však len zaspala, nezamdlela som. Áno, pamätám si, ako som si skladala ruky pod hlavu a zatvárala oči. No v spánku som sa z rúk zošmykla a skončila s čelom opretým o tvrdý drevený podklad.

   Pravou rukou som začala šmátrať po stole, kým som nenatrafila na svoj mobil. Pol siedmej večer. Prednedávnom by o takomto čase ešte bolo pekne vidno. Otvorila som kontakty a vyhľadala číslo na Clinta. Dúfala som, že ho nevyruším pri večeri alebo čo. Klikla som na kolónku správy.

   Už som doma. Prišla som okolo obeda.

   Odkaz som odoslala a zahľadela sa na mapu, ktorú som stvorila, no veľa som sa v tom šere nedozvedela. Vstala som a so stŕpnutými nohami smiešne podišla k oknu. Otvorila som ho a nechala dnu prúdiť čerstvý vzduch.

   ,,J.A.R.V.I.S., zasvieť," zahundrala som rozospato. Svetlá v izbe sa zažali a ja som len pokývala hlavou. Znovu som sa pozrela na mapu a modlila sa, aby nebola z môjho ležania na nej pokrčená. Ponaťahovala som si aj nohy a zobrala plán New Yorku do rúk. Chvalabohu, neutrpel žiadne škody.

   Telefón na stole sa rozsvietil a zabzučal. Odomkla som ho a pousmiala sa nad Clintovou šťastnou správou. Spomenula som si, že aj Steve by asi potreboval vedieť o mojom príchode domov, tak som mu len odoslala skopírovaný text, čo som posielala Clintovi. Veľkolepo som si zívla a pobrala sa dole. V obývačke ani v kuchyni nikoho nebolo, tak som inštinktívne nakukla do dielne. Usmiala som sa, keď som cez sklenené dvere zbadala strýka, ktorý niečo zváral na, pokiaľ mi zrak dobre slúžil, mojom obleku.

   ,,Zdravíčko, Šípková Ruženka," zvolal, keď ma zbadal, zložil si ochranný štít a odložil zváračku. 

   ,,Odkiaľ vieš, že som drichmala?" uškrnula som sa a podišla bližšie k obleku. Naozaj, o zbraniach a vylepšeniach neklamal. Pamäť mi fungovala dobre, určite som na ňom predtým trysky nemala.

   ,,Tvoje chrápanie otriasa múrmi až tu dole," odpovedal a ja som sa zamračila.

   ,,Nechrápem."

   ,,Ja viem, uťahujem si z teba. Chcel som sa ťa spýtať, či ti mám nechať ten donut s červeným, bielym a modrým posypom, no videl som, že si spala, tak..."

   ,,Nie," zhíkla som. ,,To si neurobil. Nezjedol si mi ho. Veď je to môj obľúbený druh!" začala som sa rozkrikovať. Strýko len pokynul rukou k jednému zo stolov. Medzi všetkým tým náradím a iným bordelom ležal sáčok s jedným z mojich najobľúbenejších donutov. Zúrivo som ho schmatla a pustila sa doň skôr, než by to stihol môj strýko.

   ,,Pizza, donuty... budem tlstá," povedala som s plnými ústami.

   ,,Si presný opak. Treba ťa vykŕmiť. Pozri, krídla som ti nechal kvôli lepšiemu letu, ale s chvostom čo? Už nie si malé decko."

   Zamyslene som sa zamračila na svoj oblek. Snažila som sa predstaviť si ho bez chvosta, no nejako mi to nešlo. Pokrútila som hlavou.

   ,,Vyzeral by divne. To po prvé. A po druhé, je to už tak trochu môj symbol. Chcem si ho nechať, aj keď len z nostalgie, vieš?" nervózne som sa pousmiala. Je pravda, že ten "dračí" motív ma už tak nelákal, ako keď som bola menšia. Ale zároveň som sa ho veľmi nechcela vzdať. Bol to, čo ma robilo výnimočnejšou. A okrem toho, draky sú celkom cool.