Neter slávneho

Čo nám osud nadelil

   Konečne sme došli k vysokej bielej budove. K hlavnému vchodu sme prešli po vedľajšom chodníčku. Vošli sme dnu, odbočili hneď doľava a ocitli sa v bielej -ako inak- čakárni. Bol tam jeden televízor, v ktorom išli správy či čo. Čo sa týka pacientov, boli tam samí dôchodcovia. Na jedných dverách bolo napísané "VYSOKÁ RÁDIOAKTIVITA". Dúfala som, že tam nepôjdeme.

   ,,Tak, teraz tu chvíľku počkáme," povedala sestrička a sadli sme si. Ona chvíľu pozerala na správy, ja ako zvyčajne na svoje nohy. No po nejakej tej minútke sa opäť ozvala.

   ,,Prepáč, že sa ťa to pýtam... ale vždy ma to zaujímalo," povedala, a ja som spozornela.

   ,,Prečo bývaš u svojho strýka, a nie pri rodičoch? Nemusíš to hovoriť, ak nechceš..."

   ,,Keď som mala rok, nechali ma pred jeho dverami, ako Harryho Pottera. S tým rozdielom, že moji rodičia žijú. No proste sa na mňa vykašľali. Nemali pri tom dôvod. Proste ma mama porodila, určitý čas sa o mňa starala, ale asi jej došlo, že na to nemá alebo čo, a tak ma nechali strýkovi," povedala som bez otáľania. ,,K babke alebo dedkovi ma dať nemohli, lebo z otcovej strany zomreli... šestnásteho decembera 1991. Tak tesne pred Vianocami. A z maminej... veľmi im nikdy neverili. A navyše aj ochoreli, a tak boli v opatere."

   ,,To je mi ľúto," povedala sestrička.

   ,,To nič."

   Nastalo trápne ticho. No potom sa sestrička znova rozhovorila.

   ,,Mne zomrel manžel. Držala som ho pri tom v náručí. Už je to päť rokov..."

   ,,Úprimnú sústrasť," rýchlo som povedala. Sestrička mlčky prikývla, so slzami v očiach.

   ,,Ale to je život. Ľudia umierajú. Každý raz zomrie," povedala, a už sme radšej obe boli ticho.

   Pokračovala som v sledovaní mojich nôh. Popri tom som počúvala správy.

   ,,...ďalší výbuch, tentoraz v Tarrytowne..."

   Tarrytown? To je kúsok od New Yorku! zbystrela som a zodvihla hlavu na televízor. Ukazovali to mesto... všade tam horelo.

   ,,...dnes tesne pred svitaním zatiaľ z neznámych príčin nastal výbuch v Tarrytown Lakes Park. Tento silný výbuch zrovnal so zemou viac ako polovicu parku. Dvaja bezdomovci utrpeli ťažké zranenia a teraz je ich osud v rukách doktorov. Občania, ktorí sa v tom čase chystali do práce údajne videli na nebi veľký čierny neidentifikovateľný objekt, ktorý vypálil na park bombu, no táto teória nie je potvrdená. Avšak po nedávnom útoku na New York to nemôžeme hneď vylúčiť. Faktom ostáva, že tak isto opisovali svedkovia dianie pred nedávnymi výbuchmi v mestách Stamford, Norwalk a Bridgeport."

   ,,No prosím. Sotva máme od mimozemšťanov pokoj, už sú tu asi zas," zamrmlala sestrička a ja som neveriacky pleštila oči na telku. Ako to, že o výbuchoch neviem?!

   Môj mozog začal pracovať na plné obrátky. Snažila som sa na niečo prísť, aj keď som nevedela, na čo presne. Hľadala som akúkoľvek súvislosť medzi výbuchmi. Vesmírne lode? Útoky? Bomby? Nejako mi to nedávalo zmysel. 

   Zrazu sa dvere z označením rádioaktivity otvorili a sestrička vyskočila na nohy. Už som sa nadvihla aj ja, ale nejaká ďalšia podala tej staršej nejaké papiere a dvere sa nazad zatvorili. Potom mi došlo, že to budú výsledky z rezonancie. Sestrička si ich prezerala a ja som na ňu spýtavo hľadela. 

   ,,Vyzerá to byť v poriadku. A teraz ideme na to očné. Poď," povedala a nasledovala som ju. Prechádzali sme chodbami modernej budovy, keď sme sa ocitli v chatrnejšej časti. Ďalšia čakáreň nemala snehobiele stoličky, ale drevené lavičky s koženým otrhaným poťahom a drevené obkladačky na stene pri dverách, na ktorých bolo napísané "DETSKÝ OČNÝ LEKÁR". A zase sme čakali.

   ,,Čo myslíte, súvisia tie výbuchy s útokom na New York?" akoby nič som prehodila.

   ,,Možno," povedala zamyslene sestrička. ,,No podľa mňa sa netreba zbytočne strachovať."

   ,,To áno, ale treba byť pripravený," povedala som a pomyslela na to, že mi strýko niekde vylepšuje oblek. To ma upokojilo. 

   Dvere sa otvorili. Zavolali moje meno a spolu so sestričkou som vstúpila dnu. Tam to vyzeralo znovu modernejšie. 

   ,,Tak," pozrela na mňa sestrička a prevzala si niektoré papiere od sestričky. Podala ich rovnako mladej doktorke.

   ,,Takže kolaps. Tik v oku... sleduj môj prst," prikázala mi doktorka a ja som poslúchla. Opäť robila pohyby zo strany na stranu, čosi zamrmlala a opäť nakukla do papierov.

   ,,Dobre, sadni si na túto stoličku," ukázala mi na stoličku pri akomsi prístroji. Prezrela som si ho a usúdila, že slúži na to meranie tlaku, či čo to je.

   ,,Tu si polož bradu a oko sem," ukázala mi a poslúchla som. V prístroji svietilo svetlo. Potom zhaslo a ucítila som, akoby mi do oka niekto fúkol. Potom som tam nastavila ľavé oko. Tam to bol trošku väčší tlak, ako predtým. Hlavu som odtiahla a čakala, čo bude ďalej.

   ,,Tak, daj si tieto okuliare," doktorka mi podala nejaké divné okuliare. Nasadila som si ich a pozrela sa na doktorku. Videla som v nich ako s veľmi silnými slnečnými okuliarmi. Doktorka zapla akési svetlo, pričom ho postupne prepínala, a mala som vravieť, akej farby je bod, ktorý som videla. Potom mi robila test na farbosleposť, čo vám dá takú knižočku, ktorú obracia, a vy máte povedať, akej farby je písmeno na pozadí inej farby. Nakoniec som robila typický očný test s tabuľkou, akurát som nevravela písmená, ale rôzne ukazované značky ako bola hviezda, srdce a tak ďalej. Popri tom som mala okuliare, s ľavým okom zakrytým, pričom mi na pravom menila neustále sklíčko či čo tam robila. Rovnako tak postupovala aj pri druhom oku.

   ,,Okuliare jej netreba," skonštatovala doktorka a pribehla ku mne s nejakou fľaštičkou.

   ,,Teraz nežmurkaj, dám ti také kvapky do očí, asi tri hodiny nebudeš dobre vidieť na blízko, ak budeš čítať knihu a tak," povedala a do oboch očí mi nakvapkala nejakú tekutinu. Zažmurkala som a pozrela sa bližšie na moju ruku, ktorú som videla rozmazane.

   ,,Tak, to je všetko," vrátila papiere s ďalším novým staršej sestričke a dali sme sa na odchod.

   ,,Tak teraz len dúfajme, že zajtra príde ten doktor," povedala sestrička, no mne to bolo jedno, ja si za ním dôjdem aj osobne, nemusí on za mnou. Chcem sa čo najskôr z tejto nemocnice dostať. A nie preto, lebo sa bojím o seba, alebo sa tu nudím, alebo že mi tu je zle. Ja sa bojím, čo bude po bombových útokoch nasledovať.