Neter slávneho

Kľúč k láske

   Prebrala som sa na neuveriteľné jačanie. Unavene som otvorila oči a cítila som sa akoby nahnevaná, akoby ma niekto prebral zo zimného spánku. Toto prostredie som však nepoznávala.

   Porozhliadala som sa po mojom okolí a šokovane som pootvorila ústa. Kde som? Čo sa robí? vyrojili sa mi tieto otázky v hlave. Oprela som sa o lakte a mozog mi ohlásil, že rozpoznal prostredie. Viezla som sa v sanitke, ktorá vrešťala ako najatá.

   Nechápala som, čo sa stalo. Som ranená, alebo čo? Prečo frčíme do nemocnice, a ja ležím na lôžku, pričom ruky mi poskladali tak, akoby ma rovno išli strčiť do hrobu a pochovať? Dokonca ma prekvapovalo, že ma nenavliekli do šiat, ktoré by som mala oblečené preto, aby som do rakvy išla pekne nahodená. 

   Zrazu ku mne pribehol nejaký muž oblečený celý v bielom a zatisol ma nazad na posteľ.

   ,,Kam ideme? Čo sa stalo? Prečo som tu?" vychrlila som na neho otázku za otázkou.

   ,,Budeš hospitalizovaná slečna. Neboj sa, všetko dopadne dobre," poťapkal ma po hlave, akoby som tam práve umierala či čo.

   ,,Hospitalizovaná? Ale prečo? Veď mne nič nie je!" protestovala som, pomaly a nenápadne sa začala dvíhať, ale sanitár si ma všimol a zatisol naspäť naspäť na posteľ.

   ,,Len pokoj slečna. Všetko dobre dopadne. Ani sa nenazdáš, a už sa budeš viezť domov," usmial sa na mňa, čo v tej jeho hustej brade bolo ťažko rozpoznateľné, ale oči sa mu smiali.

   ,,Ale veď som úplne v poriadku! Môžete mi povedať, čo sa stalo?" už som sa normálne nahnevala. Sanitár sa zamračil, akoby každú chvíľu chcel spoza chrbta vytiahnuť remene a priviazať ma na lôžko, aby som sa už konečne nehýbala.

   ,,Odpadla si a narazila si čelo. Našťastie to netreba zašívať, ale kolaps nie je žiadna sranda!" pohrozil mi prstom a ja som bezmocne klesla na tvrdé ležadlo celá zdeptaná. Ja som teda odpadla? No fuj, to je škaredé. Ale bol to taký super pocit... akoby som... mala niekam ísť, odišla z môjho tela, akoby som sa konečne išla vyspať po dlhom namáhavom dni... no teda! To znie, akoby som umierala!

   Frčali sme cez New York ako neriadené strely, akoby som fakt umierala. Keď som sa konečne upokojila, sanitár ma vďaka bohu nechal tak a odišiel kdesi dopredu. Keď sme dorazili pred nemocnicu, div že ma neposadili do vozíka, ale keď som im oznámila, že to zvládnem po svojich, tak ma "len" po ceste podopierali. 

   ,,Ako si sa cítila, keď si odpadla?" opýtala sa ma doktorka na neurológii. Nervózne som sedela na stoličke a naklonila hlavu na bok.

   ,,No... tak... tak... to je ťažké opísať! Asi ako... akóóó... keď v jednej knihe... no... proste, čítala som knihu, ako sa ľudia cítia, keď zomierajú. Tak voľne, veselo, akoby si išli po dlhej dobe ľahnúť alebo boli slobodní. Tak podobne som sa cítila. Pokojne," povedala som. Doktorka nadvihla obočie, a zjavne ma vyhlásila za osobu, ktorá prekonala smrť. 

   ,,Piješ dosť?" opýtala sa ma a zaváhala som. Nuž, ten nejaký liter denne by sa našiel...

   ,,Nuž... približne liter za deň," váhavo som povedala. Doktorka prikývla.

   ,,Nie je to až také hrozné, vzhľadom na tvoju silu imunity by ťa liter vody stačil uživiť," povedala a ja som vypleštila oči. Odkedy mám aj dobrú imunitu?!

   ,,Hm, poď sem na chvíľku," privolala si ma k sebe a ja som k nej podišla. Vystrčila mi pred oči ukazovák a neuveriteľne som sa zľakla, že mi chce vypichnúť oči či čo. Prekvapene som naň zaostrila.

   ,,Hmmm... dobre, sleduj môj prst a nehýb hlavou, len očami," povedala, a posúvala ho najprv hore, potom dole, doprava, a nakoniec doľava. Keď som hľadela doľava, spustila ho a pokrútila hlavou.

   ,,Máš tik v oku. Na ľavú stranu," zapísala si niečo do počítača a ja som sa preľakla. Áno, občas som videla rozmazane, akoby mi oči skákali na jednu stranu, ale ako to, že si to nikto nikdy nevšimol?

   ,,Dobre, daj si teplomer," strčila mi túto vecičku do ruky a napchala som si ho pod pazuchu, aby mi zmeral môj tepelný stav. Po chvíli mi ho doktorka zobrala, skontrolovala mi hrdlo a vzdychla si.

   ,,Navyše máš angínu. Hospitalizujeme ťa," rozhodne mi oznámila a ja som zbledla. Nikdy som nebola sama v nemocnici. Raz, na jednu noc, ale to som bola strašne malá, tak so mnou musel byť aj zákonný zástupca. 

   ,,Ehm... smiem sa opýtať, na ako dlho?" ticho som pípla.

   ,,To uvidíme. Každopádne, ten tik sa mi nepáči. Od piatej nič nejedz, iba veľa pi, okolo deviatej pôjdeš na vyšetrenie. Zavolám tvojmu zákonnému zástupcovi, nech ti donesie veci, sestrička ťa odvedie na izbu," stroho odpovedala doktorka a sestričke sa vyčaril úsmev na tvári, chytila ma okolo ramien a viedla ma. 

   Došli sme až do oddelenia pre deti a dorast. Všade okolo pobehovali rozrušené rodiny a objímali deti, ktoré na nich doslova "vypustili" spoza veľkých červených železných dverí. Prechádzali sme chodbami, až mi napokon sestrička ukázala dvere izby, kde pravdepodobne budem "bývať".

   ,,Tu máš olovrant, najedz sa, lebo potom nebudeš môcť jesť nič," povedala, pričom mi na nočný stolík položila tanier so suchým rožkom a syrovou nátierkou. Zúfalo som sa naň zadívala a porozhliadala sa okolo. Boli tu tri postele, ja som si akosi osvojila tú úplne na kraji pri dverách. Po pravici každej bol nočný stolík, v chodbičke pred izbou boli dvere na toaletu a v kútiku sa krčili dve stoličky so stolíkom. Nad každou posteľou bola veľká lampa a elektrická zásuvka s poistkou. Odfrkla som si a odhryzla z rožka, no bolo to odporné. Bola som smädná, no nemala som vlastnú vodu a do záchodu som piť ísť nechcela. Nevyzeralo to veru ako hotel s kopu hviezdičkami, ale také hrozné to až nemuselo byť. Zvonku to vyzeralo perfektne, táto nemocnica, ale vnútri sa doslova rozpadala.

   Znudene som si ľahla na chrbát a zafňukala. Nechcela som tu byť. Do nemocnice chodia len ľudia a deti s ťažkými chorobami, čo sa doma liečiť nedajú a potrebujú špeciálnu starostlivosť. Takže zomriem? Riskujem život alebo čo? Vravela, že ma pošle na vyšetrenie a nepáči sa jej ten tik. Mám nebodaj zápal mozgových blán alebo poškodené centrum v mozgu prasknutou cievkou? Čo je?

   Čo mi vlastne je?!

   Z ničoho nič mi ten neuveriteľný geniálny egoista začal chýbať. Nikdy by som si nedokázala predstaviť, že ho niekedy budem chcieť tak zúfalo vidieť.