Neter slávneho

Nové tváre

   Chodbami nemocnice sa rozliehal detský plač. Nahnevane som zavrčala. Nadvihla som sa na lakťoch a skontrolovala čas. Dve hodiny ráno. Už zase. Každú noc, okrem tej prvej, presne o druhej sestričky týrali nejaké decko. Vždy presne o druhej. Keby že mu robia krvné testy (alebo čo mu to vlastne robili) o niekoľko hodín neskôr, mala by som perfektný a presný budík.

   S povzdychom som hlavu opäť položila na vankúš. Plač ustal, zaspala som naspäť.

   To, čo ma opäť zobudilo, bol ako vždy, nájazd sestričiek na moju izbu okolo piatej. Meranie teploty, podávanie tabletiek a tak. Odvtedy som len tak driemala, aby som nepremeškala volanie na raňajky. Došla som do jedálne a urýchlene si prisadla k Nicole, ktorá sa už nalievala čajom.

   ,,Dobré ráno," oznámila som svoj príchod, keďže sedela chrbtom ku mne, tak aby sa nezľakla. Položila som svoj tanier s jedlom a pohár čaju na stôl pred ňu a sadla si oproti. Popravde, včera večer v kreslení ohúrila skôr ona, ale nevadí. Snaha bola. 

   ,,Ahoj," odzdravila mi. ,,Plány na dnes?"

   ,,Ako obvykle," povedala som po tom, ako som prehltla sústo. ,,Veď vieš. Kniha, ležať, driemať. Pokec s tebou, možno?" uškrnula som sa. 

   Nicole prikývla. Po chvíli, celkom mimochodom, povedala: ,,Inak, zase ma presunuli na inú izbu."

   ,,Zase? Veď ty každú noc spíš niekde inde."

   ,,Ja viem. Asi ich to baví, alebo čo." 

   Nastala odmlka. Ako keby sa boli všetci v nemocnici dohodli, stíchol aj buchot riadov v kuchyni a džavoť deciek sediacich pri vedľajších stoloch. Nervózne som prešla pohľadom po všetkých prítomných v jedálni, akoby som čakala, že niečo povedia, no márne. 

   ,,Inak, ako sa majú zuby?" spýtala som sa napokon. Nicole totiž zanedbala ústnu hygienu a začali ju včera bolieť zuby, takže sa vybrala so sestričkou na zubné oddelenie. 

   ,,Celkom v pohode. Už to nebolí. U doktorky ma trochu vyhrešili, takže som si dnes zuby umývala o pár minút dlhšie, aby som si to vynahradila," zasmiala sa a zrazu zvážnela. ,,Alebo u doktora? Neviem, bolo tam rušno, potulovali sa tam aj nejakí chlapi, nemám poňatia, kto z nich bol doktor alebo doktorka..."

   ,,Chceš mi povedať, že nevieš, či si išla k doktorke alebo k doktorovi?" posmešne som sa opýtala, a zrazu akoby do mňa trafil blesk.

   ,,Ach, bože môj," zašepkala som. ,,Doktor!"

   ,,Kto?" Nicole sa na mňa zahľadela, akoby rozmýšľala, či som sa ocitla na správnom oddelení a neminula som psychiatriu. 

   ,,Dnes mal prísť ten doktor!" podskočila som na stoličke.

   ,,Veď je nedeľa," zamračila sa Nicole.

   ,,No a čo, čo ak by som do zajtra umrela? Doktori nevedia, čo je to nedeľa, nie tí v nemocniciach," pokrútila som hlavou, a úprimne, trochu som sa zhrozila z toho, čo som vypustila z úst. Nicole pokývla hlavou, a konverzácia zase zamrzla. Mňa to veľmi netrápilo, rýchlo som dojedla, odniesla tanier, zobrala si desiatu a poberala som sa preč. Nicole sa za mnou ponáhľala.

   ,,Idem s tebou," poklepkala ma po pleci.

   ,,Fajn," odvetila som a zatiaľ sme došli na moju izbu. Prekvapilo nás, keď sme zbadali, že jedna z postelí, tá pri okne, teda na druhej strane izby ako som mala posteľ ja, bola bez modrej hygienickej fólie. Hneď za nami dobehla sestrička.