Neter slávneho

Priateľské slová

   Nikdy som nebola dobrá v sebaovládaní sa. A teraz som to asi poriadne pokašľala. Mala som chuť obúchať si hlavu o stenu, no mohla som si ublížiť a ostať tu ešte dlhšie. A to som nechcela. 

   Volali na večeru. Bolo už sedem hodín. Dve hodiny som bezradne sedela na posteli a premýšľala nad svojou hlúposťou. Postavila som sa a odišla teda do jedálne. V nej bola pustená telka a malé deti na ňu užasnuto čumeli. Nad tým výjavom som sa musela uškrnúť. Zobrala som si ryžu so zeleninou a obzrela sa, kam si sadnem. Našla som jeden úplne voľný stôl, kam som sa usadila a celý čas jedla sama. Neustále som rozmýšľala o tom, čo som dnes spravila. Zaplavil ma hrozný pocit viny, že som urobila najväčšiu sprostosť v živote. Nutne som si potrebovala niekomu vyliať srdce. Ale netušila som, komu. Tej ryži asi ťažko. 

   Odniesla som tanier a zobrala si krabičku džúsu, ktorý pri okienku podávali. Niektoré decká ostali v jedálni a sledovali televíziu, no ja som potrebovala byť sama. Alebo skôr - niekomu sa vyrozprávať.

   Prišla som naspäť na izbu a sadla si na posteľ. Schvatla som do rúk mobil a prezrela si kontakty v mobile. Chcela som niekomu zavolať, ale tiež som usudzovala, komu by bolo najvhodnejšie. Strýko? Nie, nechcem ho rušiť. Pepper? Neviem, či by ma pochopila. A potom je tu Steve. Ale prišiel by na to, že som v nemocnici a chytil by nerva. 

   Po dlhom premýšľaní som dospela k výsledku, že osoba, ktorej by sa fakt hodilo zavolať, je Clint. Lenže je tu problém - nemám jeho číslo. Vzdychla som si v zúfalosti, pretože aj tak mi neostávalo nič iné, len zavolať Stevovi, aby mi dal Clintove číslo. Klikla som na zelený telefónik a vytočila Steva. Čakala som a premýšľala, ako začať, keď to zdvihne.

   Zdvihol to.

   ,,Haló? Laura?"

   ,,Ahoj Steve!" úplne nevinne som začala náš rozhovor.

   ,,Ahoj. Ako sa máš?" Stevov hlas znel v telefóne divne.

   ,,Hmm, mám sa fajn, aj keď si to druhí asi nemyslia..." pozrela som sa okolo seba a na kanylu na mojej ruke. 

   ,,Čo... deje sa niečo?" 

   ,,Ja... no... sľúb mi, že nebudeš splašený!"

   ,,Laura, čo..."

   ,,Steve!"

   Nastala odmlka. Kontrovala som, či som náhodou nezrušila hovor, no nie. 

   ,,Dobre, sľubujem," ozval sa nakoniec Steve. Super!

   ,,Fajn. Takže... včera som skolabovala a tak trochu... som sa ocitla v nemocnici. Ale mám sa fajn, fakt!" dodala som rýchlo, lebo som počula, že sa Steve nadychuje a zjavne chytá paniku. 

   ,,Dobre. Tak... sa rýchlo uzdrav... a tak," nervózne zareagoval a ja som pokračovala, aby som nezabudla, čo som vlastne chcela.

   ,,Vlastne ti volám preto, lebo chcem zavolať Clintovi, ale nemám naňho číslo. Bol by si taký dobrý a poslal mi číslo aj na Nat a Bannera?" povedala som a lepšie sa usadila na posteli.

   ,,Och... jasné, jasné."

   ,,Vďaka. A okrem toho, Tony mi vylepšuje oblek, vravela som si, že by si to mal vedieť."

   ,,Naozaj? To... to je super!" 

   ,,Hej, viem. Tak teda ahoj a dobrú noc," pozdravila som.

   ,,Skoro sa uzdrav. Dobrú noc."

   Zložila som a čakala. Vydýchla som si. Nebolo to až také hrozné. Dúfam, že Steve sem jedného dňa nepriletí ako splašený kôň v strachu, či ešte žijem. Akože, bola by som rada, keby prišiel, ale nie vydesený.