Neter slávneho

Nezameniteľná

   Kým nastala hodina poobede, schovávala som sa v najnižšie položenej časti domu. Vyčkávala som trpezlivo. Dlho, ale trpezlivo.

   Úzkostlivo som sledovala hodiny na mobile. Sem-tam som si zaťukala a niekomu napísala správu, ale akonáhle som si uvedomila, že som pripojená na wifi, bleskurýchle som ho vypla, určite by strýkovi prišlo divné, že je môj mobil pripojený doma na wifi. Nestávalo sa mi často, že by som si ho bola zabudla doma.

   Zrazu sa otvorili dvere a ticho som zhíkla. Zašila som sa ešte viac pod stôl. Bolo zhruba pol desiatej. V škole končila druhá hodina.

   Pritisla som si nohy k telu a objala ich rukami. Zbledla som a zatajila dych. Pred mojim úkrytom pobehoval môj strýko. Bolo by to hrozné, ak by ma odhalil.

   Chvíľu nehybne stál pred stolom a zjavne sa na niečo pozeral alebo čo. Ďakovala som bohu za to, že ten stôl nie je priesvitný, a navyše, stolička ma celkom dobre kryla, takže si ma bolo ťažké všimnúť.

   Po pár minútach sa otočil a kamsi zmizol, ale neodvážila som sa vystrčiť ani nos, kým sa dvere nazad nezabuchnú. 

   Opäť sa mi dostal do zorného poľa a všimla som si, že obieha okolo môjho obleku. Čo s ním asi robí? preblesklo mi hlavou. Chce ho po tom, čo som mu narobila ťažkosti zničiť? To hádam nie!

   Predsa som sa len nevybrala akokoľvek mu prekaziť jeho zámery a plány, nech už boli akokoľvek čierne. Môj zadok mi bol prednejší.

   Celé tri hodiny sa tam s čímsi mordoval a neustále odbiehal z miesta na miesto. Išla som si oči vyočiť, aby som vedela, čo sa robí, ale predsa som sa nič nedozvedela. Vzápätí sa pozrel na hodiny, čapol po slnečných okuliaroch a išiel preč. Vydýchla som si. Vtom ma len tak omráčil strach. Veď on predsa ide "po mňa" do školy! Ale ten problém bol, že celá škola je teraz zjavne v tom, že ma pred pár hodinami vyzdvihol.

   Vytiahla som z vrecka mobil, tak som sa ponáhľala, až mi spadol na zem a po jeho šírke sa presne v strede natiahla prasklina. V duchu som zanadávala, dlho som si fandila, že som azda jediná z triedy, čo je jej displej v celku. Poutierala som obrazovku v nádeji, že je to len môj vlas, ale prasklina tam ostávala. Rýchlo som vytočila strýkove číslo a snažila som sa hovoriť do mobilu čo najtichšie, lebo ak je ešte stále dnu, mohol by môj hlas započuť.

   ,,Laura?" ozvalo sa a končatiny mi v okamihu stŕpli strachom a obavami.

   ,,Eh... a-ahoj, vieš, ja len že nemusíš chodiť po mňa, odpadla nám šiesta hodina a povedala som si, že pochodím so spolužiačkami po meste. Prídem okolo... ehm... okolo neviem koľkej, ale do tretej budem doma, dobre?" až som sa spotila, ako rýchlo som si vymýšľala výhovorky.

   ,,Dobre," a zložil. Vydýchla som si, utrela si pot, ale radosť a úľava ma okamžite prešli. Otázka bola- ako prídem domov? Teda, akože, viem, ja už som doma, ale ako sa dostanem von a nazad dnu bez toho, aby si uvedomil, že som vnútri? Ak by si ma on nevšimol, pochybujem, že by ma J.A.R.V.I.S. nezaregistroval. V duchu som sa prežehnala, a vyčkala som zhruba do tej jednej popoludní. Premýšľaj, Starková, premýšľaj! v duchu som si takto prihovárala a udierala päsťou do čela. Vždy musím byť múdra ako telefón, ale teraz, v najväčšej núdzi, mi musia vypadnúť z hlavy všetky dobré nápady.

   Napokon som sa pokúsila risknúť to a rozbehla som sa von. Vybehla som hore po schodoch, a prudko zabrzdila, keď som uvidela vo vedľajšej miestnosti pochodovať hore dole strýka. Zamrzla som. Bol otočený chrbtom. Čo najtichšie som po špičkách prešla ku dverám a otvorila ich. Nahlas som zašuchotala nohami a dvere zavrela. Srdce mi búšilo až niekde v krku.

   ,,Ehm... som domá!" ohlásila som svoj "príchod". 

   ,,Ahoj, ahoj..." vykukol strýko spoza rohu. ,,Ako bolo v škole?"

   Ježiši. Ako bolo v škole. Okamžite sa mi pred očami vybavila nahnevaná učiteľka, ťahajúca ma po chodbe za vlasy a namáhavo som prehltla.

   ,,Heh...super!" nasilu som sa usmiala. 

   ,,Dúfam, že nenesieš poznámku alebo čo. Tvoj tón hlasu sa mi nepáči," potmehúdsky sa na mňa strejda uškrnul a mňa oblial pot.

   ,,Ááále, kdeže!" mávla som rukou a sadla si v obývačke za stôl. Pozrela som sa na veľkú obrazovku. Zamračila som sa.

   ,,Už zase?" posťažovala som sa. V televízii ukazovali výbuch tej budovy, ktorú sme včera nejako zmasakrovali. A ako inak: strýka nezachytili, zachytili len mňa. Už je to tretíkrát, čo pri nejak akcii nafotili mňa a vyvesili to všade.

   ,,Zase," vzdychol si strýko a založil si ruky na hrudi. Obaja sme ako zhypnotizovaní čumeli smerom na televízor.

   Počúvali sme, čo si zasa na mňa hlásateľka nájde. Ako inak, opäť ohovárali nielen mňa, ale aj môjho strýka.

   Prevrátila som očami.

   ,,Pozor! Máme super správu! Také čosi ste ešte nevideli! Teda pardon, videli! Už tretí raz Iron Girl zmasakrovala budovu v New Yorku! Snaží sa zničiť New York? A čo Iron Man? Ide v tom s ňou? Dozviete sa po reklame!" nasadila som dramatický hlas a vyskočila na nohy, pričom som odprezentovala svoj výklad. 

   Hm, mohla by som byť moderátorka alebo novinárka... pomyslela som si.

   ,,Toto nie je na smiech Laura," pri týchto slovách ma až zamrazilo. 

   Strýko sa otočil tvárou v tvár ku mne a ja som si spomalene sadla.

   ,,Vieš čo všetko to môže spôsobiť?" ukázal palcom za seba.

   ,,Zrazu ti na niečom takomto záleží! Ale to, že si sa asi stý raz spil na tej párty, to ti vôbec nevadilo!" rozhodila som rukami. 

   Strýko prevrátil očami smerom ku stropu. Opäť sa otočil chrbtom.

   Vzdychla som si. Zmohla ma z ničoho nič strašná únava. Zavrela som oči a hlavu tresla na stôl.

-TONY-

   Strhol som sa a zvrtol sa smerom k Laure. Zúfalo som v duchu zaskučal. Ten sklenený stôl bol tak drahý! A ona ho s tou veľkou hlavou nabitou informáciami istotne roztrepe!

   Nadvihol som obočie a čakal. Laura je dobrá herečka. Onedlho ju to prejde. Vždy sa tvárila, že spí. Odkedy bola malé decko. Potom som ale k nej prišiel, pošteklil ju, a ona sa rozrehotala. 

   Určite to dnes nebolo inak. Aspoň som si to myslel. Pobavene som čakal, či neurobí nejaký pohyb, ktorý mi prezradí, že sa len pretvaruje, no nehla ani prstom. Ruky mala spustené pozdĺž tela. Vzdychol som si, a snažil sa pôsobiť vážne.

   ,,Laura, naozaj to nie je vtipné," povedal som s hnevom v hlase, čo zvyčajne na ú zapôsobilo, no teraz mi zrejme chcela zabrnkať na nervy.

   ,,Laura, počúvaš ma? Laura Starková. Laura! Laurááá!" podišiel som až celkom blízko ku nej. Zvyčajne, keď som zvolal ťahavým tónom jej meno, vybuchla smiechom a rozvalila sa na gauči, no teraz to akosi perfektne hrala. 

   ,,Stačilo Laura," čupol som si k nej a mierne ňou zatriasol. Pomaly sa začala bezvládne nakláňať doprava a veľa nechýbalo,bola by sa skydla na zem, ja som ju však pohotovo zachytil a zatriasol ňou.

   ,,Laura? Laura!" neodpovedala mi. Prepliaskal som ju. V podvedomí sa pousmiala ako nejaký feťák. Toto už nehrala. Teraz už reálne bola mimo.