Neter slávneho

Nes*rte slávnu

   Každú sobotu do mňa ráno nabehne ohromné množstvo energie. Možno preto, lebo je sobota. Lenže dnes tomu tak nebolo. Zobudila som sa, akoby som v noci nezažmúrila oka. Nuž, aj som taký pocit mala, lebo sa mi nič nesnívalo, a vtedy sa mávam tak, akoby som nespala, alebo aspoň o tom nevedela. Okrem toho som sa zobudila o druhej v noci na to, že nejaké malé decko hrozne nahlas plače na celé poschodie, a zavrieť dvere som ísť nechcela, lebo by som mala potom hroznú tmu. Žalúzie sa totiž nedali poriadne odtiahnuť, lebo boli pokazené, a tak mi z pouličných lámp na ulici do izby prenikalo minimum svetla. Keď dieťa prestalo plakať, nejak som nazad zaspala, ale okolo piatej som bola zase hore, pretože sestričky sa príliš nahlas zabávali. Potom som už nezaspala, maximálne som mohla zadriemať, no len som bezmocne hľadela na stenu. Izba bola čoraz svetlejšia, ako postupne vychádzalo slnko. Okolo siedmej zavolali na raňajky. Tak som sa pobrala do jedálne.

   Zobrala som si rožok s čajom a obzrela sa, kam by som si mohla sadnúť. Zrazu som zbadala známu bledú tvár dievčaťa, ktoré malo byť mojou "spolubývajúcou", Nicole Smithovú. Sedela sama, a tak som podišla k nej.

   ,,Ahoj," usmiala som sa. ,,Máš tu voľné?" 

   Nicole sa na mňa pozrela a prikývla. Položila som tanier s jedlom na stôl a sadla si oproti nej. Zatiaľ čo som otvárala malý téglik s maslom, prihovorila som sa jej. 

   ,,No... ako sa máš?" povedala som, a hneď do mňa nabehla chuť tresnúť sa tanierom po hlave. Má predsa poruchu príjmu potravy, a ja sa jej opýtam, ako sa má?!

   ,,Ujde to," povedala, zatiaľ čo trápne chvíle ticha zapíjala čajom. Mne sa konečne podarilo otvoriť téglik, takže som konečne mohla začať jesť aj ja. Nebolo to bohviečo, ale hlad je hlad. 

   ,,Počuj... niežeby som bola zvedavá..." začala Nicole a ja som na ňu podozrievavo pozrela spoza rožka. Ak toto niekto vraví, tak je určite zvedavý. 

   ,,Tvoj strýko často spolupracuje s tou... ako sa volá..."

   ,,Iron Girl?" pomohla som jej a popri tom cítila, ako sa mi nahrnul adrenalín do krvi. 

   ,,Presne, tá!" namierila na mňa pečivom. ,,Chcela som sa spýtať, či o nej niečo nevieš. Aká je stará, a tak... lebo v tom obleku vyzerá byť celkom drobná, možno niečo ako ty, no určite nemôže byť taká mladá!" neustále mi krúžila rožkom okolo nosa.

   Bezradne som si vzdychla. Čo jej mám povedať? Ľudia na vlastné oči Iron Girl ani veľmi nevideli, vždy sa totiž snažím pohybovať tak, aby ma nikto nevidel. A čo sa mi aj darí, keďže som doteraz lietala len vďaka krídlam, takže som bola úplne nenápadná. Lebo je rozdiel, keď letí strýko, a keď letím ja. Keď totiž po oblohe lieta Iron Man, vedia to všetci na niekoľko kilometrov. Avšak moja "neviditeľnosť" sa vytratila prednedávnom v New Yorku. Vtedy nebol čas na to, aby som bola nenápadná.

   ,,Poznáš ju vôbec?" vytrhla ma zo zamyslenia Nicole. Prikývla som.

   ,,Prepáč, ale nechce, aby ľudia o nej niečo vedeli. Prečo myslíš, že ju tak málo vidno? Nechce aby bola videná, a že jej to ide dobre," odmerane som odvetila a napila sa.

   ,,Chceš tým povedať, že tam kde je Iron Man a Avengers, je aj Iron Girl?" Nicole sa ku mne naklonila bližšie a pozrela mi do očí, akoby sa snažila zistiť, či jej hovorím pravdu.

   ,,Presne tak."

   ,,A ona je vlastne kto, nejaká jeho... kamarátka, tajná sestra, možno tvoja staršia sesternica, alebo sestra..."

   ,,Nemám sestru. A ani veľa sesterníc a bratrancov nie. Tých čo mám, tak len z maminej strany. A tuším som ti povedala, že Iron Girl nechce, aby bolo vedieť, kto je, nie?" podráždene som odpovedala a zamračila sa. Moja reakcia Nicole zarazila. Ak bude takto pokračovať, nebude mať cenu sa s ňou aj naďalej baviť.

   To, že téma "Iron Girl" je ukončená, zjavne pochopila, pretože už sa viac nevypytovala. Namiesto toho sa začala zaujímať o mňa. Teda, v podstate aj predtým sa zaujímala o mňa, no nevedela o tom. Alebo som v to aspoň dúfala. Ak ma prekukla, tak ďakujem pekne... 

   Zistili sme, že toho máme dosť spoločného. Obe sme žili u niekoho iného ako s našimi rodičmi, ktorých sme veľmi nepoznali. Rady sme tvorili, navrhovali. Zatiaľ čo ona si navrhuje oblečenie, ja som si navrhla oblek. Ale nezmienila som to, samozrejme. Jej návrhy pomáha uskutočniť jej adoptívna mama, moje zase môj strýko. Obe sme obľubovali rockovú hudbu. Čím viac sme sa rozprávali, tým viac sme sa jedna v druhej videli. Keď sa ale Nicole začala znovu pomaly odkláňať na to, či pomáham strýkovi, Iron Girl a Avengers, radšej som náš rozhovor ukončila.

   ,,Už asi pôjdem. Vieš, keby ma zháňali sestričky, vraj mi majú dnes dať nejaké tabletky, lebo mi včera namerali teplotu, a tak. Rada som ťa lepšie spoznala. Pokojne sa niekedy zastav, som na tej izbe ako sme boli na začiatku. Maj sa!" urýchlene som zobrala prázdny tanier aj pohár a odniesla ich ku okienku. Zobrala som si keks, ktorý mal byť už na desiatu, a ponáhľala sa do svojej izby. 

   ,,To bolo o chlp," vzdychla som, keď som sa posadila na posteľ. Pozrela som sa na keks. Tie raňajky ma nejak nenasýtili, no musela som si niečo šetriť. Tak som ho urýchlene odložila do skrinky, nech ho nemám na očiach. 

   Vtom som si uvedomila, že som nemala pobalené absolútne žiadne jedlo. Teda, až na tyčinky, no tie sa nepočítajú, lebo tiež veľmi človeka nezasýtia. Strýko sa zjavne spoliehal na nemocenskú stravu... na ktorú sa nikdy nedá spoliehať. Čo už.

   Čas letel. Okolo jedenástej ku mne nabehli sestričky aj s tabletkami. Čo som nečakala, keďže to, že mi majú doniesť tabletky, som si vymyslela, aby mi Nicole dala pokoj. Keď odišli, z ničoho nič som začula pred svojou izbou tiché kroky a následne dnu nakukla blonďavá hlava Nicole.

   ,,Vravela si, že sa môžem zastaviť... ak ťa teda neruším," povedala. Pokrútila som hlavou a Nicole si sadla na vedľajšiu voľnú posteľ. Očakávala som, čo zo seba vypustí. Či sa bude zase vypytovať. Ako otravná novinárka, ktorej ide iba o to, aby zruinovala váš život za cenu jej povýšenia. 

   Nicole bola dlho ticho, až mi to bolo podozrivé. ,,Si v pohode?" spýtala som sa. Len pokývala hlavou.

   ,,Hej len... príde mi nefér, že ty vieš kto Iron Girl je a tak... a my ostatní nie."

   Takmer som sa zadusila vlastnou slinou. Mala som tušenie, že sa bude zase vypytovať, no dúfala som, že má kúsok rozumu. Sotva som sa ovládala, aby som na ňu nekričala, no rozhodne som sa nebránila zvýšiť hlas a nechať agresivitu, nech sa v ňom ozve.

   ,,A čo je na tom nefér, prosím ťa?! Ak si to tak želá, tak to tak ostane, a už ju nechaj na pokoji!"

   Nicole sa poriadne zľakla. Usúdila som to z toho, ako sa skoro zošmykla dolu z postele. Stále som na ňu bola veľmi naštvaná, no prišlo mi jej trochu ľúto.

   ,,Prepáč. Len som si myslela, že už som ti jasne vysvetlila-"

   ,,V pohode, už budem ticho," zamrmlala Nicole. V očiach sa jej neustále zračila iskrička strachu, no postupne sa premenil skôr na rešpekt.

   Dlho sme boli ticho, ani jedna sa neodvážila čo i len slovko povedať. Našťastie nás zachránilo hlasné "OBED!", a obe sme sa odobrali do jedálne, držiac od seba aspoň metrový odstup, akoby sme sa jedna druhej báli.