Neter slávneho

Domáca lekáreň

   Zaskučala som. Buď som bola v šoku a ešte si môj mozog neuvedomil, že som dolámaná, alebo som jednoducho dolámaná nebola. Nič medzi tým. Začula som, že strýko pristál niekde pri mne, no nevidela som ho. Vlastne som nevidela vôbec nič.

   ,,Žiješ?" jeho hlas bol akosi tlmený. Okolo mňa som započula šušťanie. 

   ,,Hej," vzdychla som. Skúsila som vystrieť nohy. Našťastie som nemala nič zlomené. Pri hlave som cítila tlak, ktorý sa zrazu uvoľnil, čo bolo sprevádzané ďalším šušťaním, už úplne blízko pri mne. Odrazu som pred sebou uvidela strýka. Otočila som hlavu zo strany na stranu a všimla si, že mi doteraz zrak zakrývali moje krídla. A očividne aj hromada vriec s bordelom okolo mňa.

   ,,Si celá?" zopakoval strýko. Helma sa mi otvorila a ja som sa mohla nadýchať čerstvého vzduchu. No, hodila som sebou do uličky plnej kontajnerov, takže tu sa o čerstvosti veľmi hovoriť nedalo.

   ,,Vravela som, že to bol blbý nápad," zavrčala som. Začala som vstávať, no zakrútila sa mi hlava a spadla som naspäť medzi odpad.

   ,,Je ti zle? Chce sa ti vracať?" bola som naďalej vypočúvaná ako u lekára. Pokrútila som hlavou, no tie otázky ma tak vynervovali, že som radšej nechala ústa zatvorené, lebo som sa bála, že z nich vyjde aj niečo iné ako slová.

   ,,Odídeš po svojich?" strýko mi pomohol postaviť sa. Ponaťahovala som sa a vzdychla si.

   ,,No, odísť by som odišla, ale nebránila by som sa ani tomu, keby si ma odniesol," prihlúplo som sa pousmiala. Strýko len pokrútil hlavou, schmatol ma pod pazuchami a vzlietli sme. Až teraz som pocítila, že ma celkom bolia ruky. Bože, to bude modrín. Tie som mala na nohách síce vždy, no nikdy som nevedela, prečo. Jedného dňa by som si proste všimla, že sa mi na píšťale alebo kolenách skvejú modrasté, alebo už aj zelenkavé škvrny, no ako sa tam vzali, na to som nikdy neprišla. Teraz mi to už ale záhadou nebude.

   Doleteli sme až domov, kde strýko opatrne pristál, aby mi nejak ešte viac neublížil. Obaja sme sa vyzliekli z oblekov a zamierila som rovno do kuchyne. Sem-tam som sa musela podoprieť o stenu, do ktorej ma občas hádzalo. Otvorila som mrazničku a vybrala vrecko s ľadom. Ani som poriadne nevedela, kam si ho priložiť, bolestivé som mala mnohé miesta.

   ,,Chceš ísť na pohotovosť?" ozvalo sa za mnou, keď som sa tackala medzi izbami, hľadajúc utierku, do ktorej som ľad zabalila. Nemali by ste totiž ľadové kocky prikladať priamo na kožu, len by ste narobili viac škody ako úžitku.

   Pokrútila som hlavou a vyvalila sa na gauč. Televízia bola zapnutá, no zvuk stlmený. Ale nebolo mi ho treba, jasne som videla, že témou večera sa opäť stali útoky, ktoré som sa pokúšala nejak vyšetriť.

   ,,Už si o tom počula?" kývol strýko na televízor a prikývla som.

   ,,Nechceš s tým niečo urobiť? Zistiť kto je za tým a tak?" zamrmlala som, zatiaľ čo som sa mračila spopod ľadového vrecka, ktoré som mala pricapené na obočí.

   ,,Niečo také sa vyrieši samé," povzdychol si a nalial si nejaký drink. Nadvihla som sa na kresle a vypleštila naňho oči. Sprvu si to nevšimol, no keď som ani po dobrej minúte neuhýbala pohľadom, zarazil sa. ,,Čo čumíš?"

   ,,To sa nevyrieši samé," pokrútila som neveriacky hlavou. ,,Neverím, že niečo také vôbec môžeš povedať. Bili sme sa s mimozemšťanmi, niečo takéto ti predsa problém robiť nemôže."

   ,,Áno? No ale je to celkom čerstvá spomienka, vieš," odfrkol, a zamrazilo ma, no z ľadu na mojej hlave to nebolo. Ako môžem byť tak sprostá? Niekoľkokrát do týždňa, keď sa v noci zobudím a idem sa napiť alebo vycikať, stretnem strýka celého spoteného a vyplašeného, ako leží na gauči, alebo drieme opretý o kuchynskú linku. Nedokázala som si poriadne vybaviť, čím si po útoku na New York prechádzal. Ako som aj mohla, nenapálila som to predsa do hniezda Chitaurov s tým, že sa už domov nevrátim.

   ,,Prepáč," povedala som, zdvihla sa a namierila si to do izby. Ale mi to s tými rodinnými vzťahmi ide, čo? Cestou do detskej som vyhodila ľadový obklad a pridržiavajúc sa zábradlia vyšla, lepšie povedané, vyšplhala sa po schodoch. Bol to celkom bolestivý zážitok.

   Otvorila som si dvere a hneď sa aj začala nadychovať, aby som zakričala.

   ,,Len pokoj, pokoj!" Laurissia vyplašene vystrčila ruky pred seba a naznačila mi, aby som pokojne vydýchla. Opierajúc sa o stenu som skĺzla na posteľ. Okrem toho, že mi srdce bilo ako splašené, mi hlavou vírilo nespočetné množstvo otázok. No tou najpodstatnejšou bolo...

   ,,Ako si sa sem dostala? Ako si obišla J.A.R.V.I.S.a?" vlastne sú to dve otázky, keď sa nad tým tak zamyslím.

   ,,Neobišla. Som v tvojej hlave," nervózne sa usmiala a ukázala mi na čelo.

   ,,No super, takže som sa zbláznila..."

   ,,Nie tak celkom. Zle som sa vyjadrila," rozpačito sa pokyvkávala na mieste. ,,Som ilúzia. Ktorú vidíš len ty. No nie som... nie som v tvojej hlave. Som výplod tvojej fantázie."

   ,,To je jedno a to isté!"

   Laurissia si popod nos schuti zanadávala a bola by som prisahala, že si aj dupla. ,,Pozri. Takto," začala, a tentokrát mávaním rúk a dychovými cvičeniami upokojila aj samú seba. ,,Som tu prostredníctvom ilúzie, ktorú ten váš Juraj či ako sa to... nezachytí. Zatiaľ so mnou?" ukázala mi zdvihnuté palce a zazubila sa. ,,Super. Čiže! Jediný, kto ma môže vidieť," opäť ukázala na mňa, ,,si ty!"

   Ak by sa na nás pozeral nezaujatý divák, aj by sa mu naša konverzácia mohla zdať vtipná. No po tom zážitku z nemocnice mi do smiechu príliš nebolo.

   ,,Zasa si iná," zamyslene som skonštatovala. Pozorne som sledovala každý jej pohyb a v očiach som jej hľadala známky zelenej. Nič som nenašla. Aj jej správanie bolo úplne odlišné. Chovala sa tak, ako keď sme sa po prvý raz stretli. Ako slušne vychovaná, aj keď občas nemotorná, priateľská dievčina z Asgardu.

   ,,Pozri, na to teraz nemáme čas," nervózne sa poobzerala, akoby ju niekto sledoval. Chvíľu nehybne stála, zdalo sa, že načúva. Zarazene som naklonila hlavu a započúvala sa do ticha, no nič som nepočula.

   ,,Ty nič, to je na mojej strane," povedala, keď si všimla moju obozretnosť. ,,Môžeme sa zajtra stretnúť? Počas obeda? Tam v tom veľkom zelenom..."

   ,,Myslíš Central Park?" nadvihla som obočie. Čo som rýchlo oľutovala. So syknutím som sa chytila za boľavé miesto, ktoré začínalo opúchať. To ale budem vyzerať.

   ,,Áno, to," zalúskala víťazoslávne prstami a pozrela sa na môj ubolený výraz. ,,Daj si na to Aloe vera."

   ,,Vy také máte na Asgarde?" veľmi som sa snažila, aby som sa opäť nezamračila.

   ,,Nie, ale rozprával mi o tom Banner. Nepríjemne som sa potkla a zohnala som si Aloe," natešene pokračovala a chytila sa za lakeť, ktorý ku mne natrčila, akoby som snáď cez jej bundu dokázala vidieť, ako sa poranila. Odrazu sa prudko otočila a vydesene vyvalila oči.

   ,,Musím ísť, zbohom!" energicky mi mávla a rozplynula sa. Ostala som sama sedieť na posteli vo svojej prázdnej izbe. Asi som si pri tom páde do bočnej uličky poriadne udrela hlavu.