Impériá po celom svete zvierajú mocné pazúry absolutistickej monarchie deliace modernú spoločnosť na urodzené vrstvy Royalov a poddaných non-royalov, ktorých neposlušnosť sa trestá otroctvom až smrťou.
Svet náhle zasiahne šokujúci oznam. Médiá šíria...
Oops! Ang larawang ito ay hindi sumusunod sa aming mga alituntunin sa nilalaman. Upang magpatuloy sa pag-publish, subukan itong alisin o mag-upload ng bago.
Stojac pred zrkadlom som neprítomne hľadel do prázdna a pomalými pohybmi si odspodu zapínal gombíky na žiarivo bielej košeli. Naučeným pohybom som nadvihol golier, prevliekol pod ním zlatú kravatu a zakryl ho naspäť. Prežíval som akési déjà vu pri spomienke na všetky tie príhovory, večierky a pohreby, pre aké som ju musel na krku opätovne sťahovať. Napodobňoval som mamin spôsob viazania vyvolávajúci vo mne vlnu nežiadúcich emócií, ktorým som bránil v prieniku, tlačiac imaginárnu kľučku smerom nahor.
Pohliadol som do zrkadla. Oči podliate tmavými kruhmi pôsobili odstrašujúco až poľutovaniahodne. Získal som ich ako následky prebdených nocí s prívalom nemiznúcej migrény, kým tabletky na spanie ležali nesúhrnne rozhádzané po nočnom stolíku. Hľadiac na svoj odraz som zahliadol útlu postavu ženy s uhoľnatými vlasmi, zopnutými do uhladeného drdola. Vyzerala tak živo. Pozorovala ma svojimi hĺbavými tmavohnedými očami ázijského tvaru a so sladkým úsmevom na perách ma uznanlivo hladila po ľavom ramene.
Ďakujem, mama, snažil som sa.
Obzrel som sa do ľavej strany v nádeji, že ju tam znova uvidím, avšak po známej, nežnej ruke neostalo ani stopy a moju tvár, namiesto dotyku, hladili horúce slzy. Stekali na košeľu, vpíjali sa do nej a zanechávali po sebe mokré fľaky. V momente, akým je tento, by po mojom pravom boku stál otec a prechádzal mi po druhom ramene, prehovárajúc ku mne svojím mocným, chlácholivým hlasom:
„Ľudia tu nie sú večne, zato spomienky áno."
Pravda. Aj toto je jedna zo spomienok, ktorá mi po tebe ostala, otec. A čo myslíš, že mi dala? Zachránila ma pred žiaľom? To sotva.
Mám azda spáliť celý palác či zahodiť všetky veci, ktoré ste mi kedy podarovali?
Mám nebodaj zabiť samého seba, aby som si vás nepripomínal vlastnou existenciou?
Možno by som mal a nemusel by som takto pateticky trpieť. Je tak, otec?
Vyčerpane som siahol po zlatistých hodinkách ležiacich na stole, ktoré som od otca dostal ako darček na sedemnáste narodeniny a...
„Kurva!" zreval som a šmaril nimi o stenu, rozbíjajúc sklo zakrývajúce ciferník. Čiastočky odlúpeného kúska steny dopadli na parkety spolu s hodinkami. V zúfalstve som sa zviezol na kolená, bral ich do ruky a vzlykal nad črepinami. Pri pohľade na ne som si čoraz viac uvedomoval, ako podobne na tom sme – naše ochranné sklá sa rozbili a vystavili nás ohrozeniu.
Mal by som byť šťastný za to, že som sa narodil do vznešenej rodiny pokrvných Royalov, aspoň oni to vravia – tí, čo nie sú nami. Vraj si žijeme lepšie, ako väčšina populácie na tomto svete. Čo mám však z toho, keď ľudia okolo mňa zomierajú pre ich spoločenské postavenie? Ako mám vďačiť za privilégium, ktoré mi doposiaľ spôsobovalo iba utrpenie a priviedlo mojich najbližších do hrobu? Začarovaný kolotoč a uprostred neho stojím ja.
