KRV NA SNEHU

16. Kapitola | We Bleed the Same Blood

Chlad opúšťajúci vnútro kamenných stien mi zasahoval pokožku, až primäl tmavé chĺpky na predlaktí do pozoru ako vojakov, ktorí salutujú svojmu veliteľovi. Niekomu, do koho vložili dôveru, a ten niekto si ju vzal a roztrhal na kusy, zanechávajúc po sebe krvavé jatky. Aká irónia, že práve on - ten zodpovedný - prežil ako jediný. Nevinní pykajú pre rozhodnutia tých vinných, paradoxne práve kvôli tomu, že z toho nič nevyťažia - ich lojalita je príliš silná, aby sa vzopreli.

Zvlhnuté oči vypustili von známu, slanú kvapalinu, ktorá si vytvorila kľukatú cestička pozdĺž líca a odbočila niekam k čeľusti, dopadajúc na obliečky podo mnou. Nevydržal som to... to ticho ma ubíjalo. Potreboval som niečo, čo by prehlušilo neutíchajúce zhluky symfónie myšlienok.

Nikdy som sa nad tým nezamyslel, ale možno preto som toľko času trávil v prítomnosti hluku presahujúcom sto decibelov. Zbrane boli dlhodobo mojím najlepším odpudzovačom myšlienok. Nazval by som ich nevšedným terapeutom. Kedykoľvek na mňa prišlo nutkanie prečistiť si hlavu, kedykoľvek sa stala moja vlastná myseľ neznesiteľnou až príliš hlučnou - mieril som na strelnicu. Nevedel som, ako zvládnuť situáciu, kedy som zavretý vo väzení zvanom vlastná myseľ.

Obdĺžnikový, plastový obal naplnený bielymi tabletkami oválneho tvaru, ležal na stolíku so siedmimi chýbajúcimi políčkami. Ručičky na hodinách naznačovali, že by som mal z toho spraviť osem.

Načiahol som sa prstami pravej ruky k stolíku a zavadil o kus plastu, len aby som ho minul. Z hrdla sa mi vydral otrávený pazvuk. Vzdal som to. Narovnal som sa na posteli, zrak uprel do stropu a hypnotizoval ho v snahe sústrediť sa na hocičo iné, čo sa netýka môjho vnútorného sveta.

Kľúče zaštrngali o kov, prebúdzajúc ma z hypnózy. Pohľad som vrhol k mrežiam. Postál som na Jeremyho vysokej postave, odetej v čiernom obleku, ako zviera jednou rukou oceľové dvierka a kýva hlavou smerom k sebe.

„Vstávaj," vyzval ma, pripomínajúc nedočkavého policajta, ktorému končí služba a on sa už nevie dočkať, kedy si pôjde zapáliť.

Obočie mi vystrelilo do vrchu.

„Dozviem sa aj prečo?"

„Nevypytuj sa," odbil ma.

„Tak potom je to jednoduché," odsekol som pokojne, „nikam nejdem." Trucoval som ako malé decko odmietajúce sa ráno vyteperiť z postele, keď ho mamka volá do školy.

Prešla ho chuť viesť so mnou verbálny súboj a zmocnil sa ma fyzicky. Našťastie som predom stihol schmatnúť a šupnúť si do vrecka svoj drahocenný sertralín.