Impériá po celom svete zvierajú mocné pazúry absolutistickej monarchie deliace modernú spoločnosť na urodzené vrstvy Royalov a poddaných non-royalov, ktorých neposlušnosť sa trestá otroctvom až smrťou.
Svet náhle zasiahne šokujúci oznam. Médiá šíria...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Dusil som sa pod hladinou, topiac sa vo vlastných myšlienkach obklopený rybami predstavujúcimi spomienky. Veľké ryby reprezentujúce smutné a malé ryby tie šťastné. Bol som potápač, ktorého ťahala nadol jeho vlastná kyslíková tuba. Keď som chcel kričať, len som sa viac dusil, a keď som chcel plakať, slzy sa stratili vo vode. Nemalo to zmysel. Najhoršie je, ak musíte bojovať proti sebe samému - ak ste sám sebe nepriateľom.
V reálnom živote, bojovať so zbraňami, s ktorými viete zaobchádzať, proti poraziteľným súperom vďaka rokom fyzického tréningu, je jednoduché. No akonáhle sa dostanete na bojisko, kde sú vám k dispozícii zbrane, ktoré neviete obsluhovať, a bojujete bez tréningu proti neporaziteľným súperom, vtedy ste stratení. Navonok som víťazom, no pod vrstvou nahromadenej fasády som porazeným. Vychovaný prežiť v spoločnosti, zato neschopný zvládať svoj vnútorný svet.
Načo toľká etiketa, keď ani neviem, ako sa správať k sebe samému? Načo toľko disciplíny, keď sám seba nenávidím? Načo toľko vedomostí, keď sám neviem, čo vlastne potrebujem?
Načo...?
Veľa otázok, málo odpovedí, však otec? A nie si tu, aby si mi ich zodpovedal. Vlastne si nepamätám, kedy si mi naposledy poskytol nejakú schopnú odpoveď, ktorá by mi v živote pomohla. A teraz tiež mlčíš, ani sa neukážeš. Ale mama áno. Pozri. Usmieva sa na mňa. Je spokojná, je šťastná... šťastná. Šťastná za čo?
„Je šťastná, lebo je mŕtva," ozvalo sa z opačnej strany miestnosti, no stále v dostatočnej blízkosti. V ľahu som pootočil hlavu za hlasom.
Nicholas.
Na tvári mu pohrával posmešný úškrn. Stál tam, odetý v roztrhaných nohaviciach s visiacimi reťazami a čiernom tričku. Strapaté havranie vlasy mu stáli rovnomerne na všetky strany a v nose sa mu v slabom odraze svetla leskol strieborný pírsing. S prekríženými rukami na prsiach a pokrčenou nohou v kolene, dotýkajúcej sa steny, pôsobil nadmieru uvoľnene.
„Aj ty si šťastný?" Lomcovala mnou únava, čo sa odzrkadlilo aj v mojom hlase, avšak ani za nič som nedokázal zaspať.
„Samozrejme," prehlásil pobavene, „hádam si si nemyslel, že tvoje ponižovanie ma robilo šťastným."
„A čo Madeleine?" pripomenul som mu jeho jediný zmysel života. Jeho mladšiu sestru. Nešlo mi do hlavy, že by bol voči nej natoľko ľahostajný.
„Máš pravdu, Madeleine mi jedno nie je," pripustil, „môžeš si ju tým pádom pripísať na list obetí, ktorých smrť si zapríčinil, spolu s Ricom, Leonom, Diegom, Andrém, Galom, Titom, Raulom, Davim, Kacy a...mám pokračovať?"
Kacy? Spozornel som a prudko vystrelil do sedu. „Kacy nespomínaj, ona...ona...vieš, že ju zavraždili! Je ti jasné, že to nebola moja vina."
