Impériá po celom svete zvierajú mocné pazúry absolutistickej monarchie deliace modernú spoločnosť na urodzené vrstvy Royalov a poddaných non-royalov, ktorých neposlušnosť sa trestá otroctvom až smrťou.
Svet náhle zasiahne šokujúci oznam. Médiá šíria...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Výstrely zo zbraní odznievali všade navôkol. Zabárali sa do stien, piesku, ľudských tiel, do všetkého, čo im prišlo do rany. Nevedela som, čo vnímať skôr - piesočnatý povrch pokropený kvapkami krvi, bolestivé výkriky alebo guľky vyrážajúce zo strany nepriateľov. Útok nás zastihol nepripravených a vyžiadal si akútnu mobilizáciu jednotky. Mala by som byť zvyknutá a pripravená na situácie, ktoré niekedy nastanú príliš nečakane. A to neznášam - nečakané situácie, ktoré nie som schopná predpovedať či kontrolovať.
Udržiavala som si krytie a s vyčnievajúcim samopalom P90 strieľala po nepriateľoch. Nemala som čas na určovanie ich lokácie, strely prichádzali z každej strany. Pozorne som počítala z koľkých miest na južnej strane vyrážali guľky, a tým si utvorila predstavu o ich počte.
Jeden. Dva. Tri. Štyri...
Narátala som deväť, keď vtom ku mne doľahol výbuch granátu. Pískalo mi v ušiach a zvuky vôkol mňa som registrovala tlmene. Ihneď som zvrtla hlavu smerom k spôsobenej katastrofe. Zazrela som víriaci prach a niekoľko severských vojakov, ktorí ešte naposledy stáli na nohách, zvalených na zemi. Kurva.
Zavrčala som a spustila zúrivú paľbu na všetko, čo sa hýbalo. Vedela som, že som zasiahla niekoľko živých terčov, akonáhle som začula ich zúfalé, bolestivé stony smrti. Presne to ich čaká za to, že si dovolili prekročiť hranicu. Hlúpe samovražedné ovce.
Z útrob môjho hrdla sa vydral hlasný smiech. Úškľabok sa mi vytratil z tváre v momente, ako som v diaľke zbadala padnuté telo, v uniforme severskej armády tmavozelenej farby.
Rin.
Brunetka s krátkymi vlasmi sa krčila k zemi a dlaň si tlačila na bruchu. Bola zranená. Neváhala som ani sekundu, opustila som svoje útočné miesto a bežala k nej skrz celé bojisko, ignorujúc rozkazy veliteľa za sebou. Vyhýbala som sa pritom strelám lietajúcim popri mne. Pocítila som štipľavú bolesť, keď sa mi jedna obtrela o lýtko, no nemala som dostatok času, aby som to riešila či vnímala - pripisovala som to za vinu narastajúcemu adrenalínu.
Pribehla som k nej tak prudko, až sa mi zvíril prach pod nohami.
„Aj by som povedala, že to nie je až také zlé," začala hovoriť, „ale to asi situácii nijako nepomôže."
Jediné čo teraz pomôže je, ak ťa odtiaľto čo najrýchlejšie dostanem. Nevenovala som krvácajúcej rane ani pohľad, nemohla som strácať čas ošetrovaním, hoci lekárničku som mala v batohu spolu s ďalšími nevyhnutnými zásobami potrebnými pre členov armády. O ostatné sa už bude musieť postarať doktor, keď premyslím, ako nás dostať z tejto nepríjemnej situácie
Myšlienky v mojej hlave vírili ako prach okolo mojich kanád a pátrali po potenciálnej únikovej ceste. Neďaleko od nás som zahliadla opustené vojenské auto so severnou značkou jedného z našich. Bola som si vedomá toho, že opustím jednotku uprostred bitky, čo je v terajšom svete vojny prísne trestné. Nemala som na výber. Musela som konať. A to hneď.
