KRV NA SNEHU

29. Kapitola | Compass of Fear

Oslepujúce blesky fotoaparátov ma prenasledovali cestou k zákulisiu nachádzajúceho sa pod tribúnou, postavenou výhradne pri príležitosti môjho príhovoru. Počul som krik ľudí a vnímal reč žurnalistov, ktorí mi kládli otázky, no nerozumel som im. Zaľahnutie v ušiach mi vytvorilo ochrannú bariéru a spomaľovalo dianie vôkol mňa. Kráčal som vpred v sprievode ochranky snažiacej sa držať odo mňa dotieravých parazitov. Spolupracovali s ochrannou bublinou, čím podporovali moje dištancovanie sa od reality. Akoby som sa tu ani nenachádzal a nechystal sa vystúpiť na javisko pred dav pobúrených non-royalov, s rizikom výskytu vražedných anti-royalov, ktorí na mne môžu kedykoľvek spáchať atentát. Na prijatie neodvrátiteľného osudu som mal iba niekoľko dní, ktorých hodiny, minúty a sekundy ubiehali ako čísla odrátavajúce výbuch bomby. Veľké finále. Posledný výstup. Záverečný výdych.

Dúfam, že sa táto udalosť raz zapíše do histórie, ktorú sa budú učiť deti na medzinárodnej škole Sotogrande v Madride.

Dvaja členovia ochranky mi otvorili malé dvierka vedúce do zákulisia a nechali ma prejsť v prítomnosti ďalšieho chlapa so slúchadlom v ušiach a slnečnými okuliarmi na očiach. Jeho chôdza mi bola natoľko familiárna, že by som ho spoznal, i keby som nevedel, že je to on.

Ocitol som sa vo veľkom priestore so zamestnancami štábu, ktorí splňovali rôzne funkcie počas dnešného podujatia. Rýchlo som nové prostredie preskenoval očami, všímajúc si technickú výbavu a tyče podopierajúce pódium. Od ďalšieho preskúmavania ma zastavilo brnenie v rukách.

„Ako sa cítiš?" prihovoril sa mi s jemným pohladením po tvári. Slnečné okuliare mu držali havranie vlasy potreté gélom, vďaka čomu sa mi naskytol pohľad do jeho tmavých srnčích očí.

„Idem na smrť. Ako sa mám asi cítiť?" odsekol som sarkasticky. S povzdychom mi zašiel rukami k ramenám a postál na nich, očami upretými do tých mojich.

„Nevieme to na sto percent, Lucas. Možno sa ti nič nestane a všetci sa len zbytočne bojíme."

„Samuel by ma nevaroval, keby si neboli stopercentne istí," podotkol som, „a už vôbec nie, keď koná na Josého rozkaz. Vieš aký je. Necháva ľudí v nevedomí, aby nepanikárili, ako napríklad Vivien. V mojom prípade sa bál, že by som ich vyzabíjal, keby som o nich vedel skôr."

Nachvíľu zmĺkol, no krátko nato sa donútil do mierneho úsmevu.

„Už sme sa o tom rozprávali. Nemali by sme si to zase pripomínať."