Impériá po celom svete zvierajú mocné pazúry absolutistickej monarchie deliace modernú spoločnosť na urodzené vrstvy Royalov a poddaných non-royalov, ktorých neposlušnosť sa trestá otroctvom až smrťou.
Svet náhle zasiahne šokujúci oznam. Médiá šíria...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Pochopte, Hospodin pre zbožného robí divy. Hospodin počuje, keď volám k nemu.
- Žalm 4
„Očakávame niekoho, cariño?" zaznel mamin hlas, pretínajúci vlny rytmických juhoamerických pesničiek otriasajúcich základmi domu. Gaštanovohnedé vlasy so šedým odleskom jej padali do tváre, zatiaľ čo zvráskavené ruky šikovne kmitali počas vyšívania ochranného prebalu na Bibliu a ozdobných obrúskov, ktorými sme sa chystali vyzdobiť kuchyňu a obývačku.
„Leona," odvetila som krátko a v zhone behala z jednej miestnosti do druhej, aby som do jeho príchodu stihla všetko poukladať na miesto.
„A kvôli nemu taký zhon?" divila sa, „vari nepatrí do rodiny? Nepríde na návštevu, ale domov."
„Viem, že príde domov," vyhŕkla som popri naprávaní vankúšov na gauči, „to neznamená, že musí vstúpiť do bordelu. V čistom dome, zdravý duch! Alebo v šťastnom?" stíchla som a zamyslene sa narovnala, „nevadí. Budeme o to zdravší!" rezko som doložila a presunula sa k inej činnosti, ktorú bolo treba dať na poriadok. Periférne som postrehla ako nado mnou pokrútila hlavou a zalomila rukami. Zdvihli sa mi z toho kútiky pier. Prebehla som ako víchor z konca obývačky na druhý a pristála na opierke kresla, v ktorom sedela, až ma skoro vykotilo.
„Vyzerajú pekne," pochválila som dokončené obrúsky hrajúce živými farbami uložené na stole pred ňou. „Tie pôjdu kam?" vyzvedala som ako malé dieťa a načiahla sa po jeden so zelenými odtieňmi.
„Mali by sme ich rozumne rozmiestniť, aby sa ich farby nebili," odpovedala hlbokomyseľne.
„Uhum," súhlasne som prikyvovala a zhrabla zo stola ďalší obrúsok, „červený a zelený by sme mohli dať spolu," navrhla som a priložila ich k sebe, „modrý s bielym a žltý s..." Vtom ma zvonček uťal vo vete. Nadskočila som a ihneď sa rozosmiala nad svojím vydesením.
„Idem otvoriť, to bude Leon," zišla som z opierky a v stoji si ponaprávala bavlnené šaty bielej farby doplnené oranžovými kvetmi. S nadskakujúcim krokom som pribehla k dverám a natešene ich rozčapila po stlačení kľučky.
Ovial ma chladný vietor. Chĺpky na hnedastej pokožke sa mi zježili. V Mexiku zima nebýva. No v ten moment som mala pocit akoby prišla.
Hudba ustala. Všetko vôkol stíchlo, zamrzlo, spustlo.
Ostal iba...chlad a des. Prázdne ticho. A ona predo mnou.
Svetlé, rovné vlasy jej obopínali postavu, dosahovali prsia v priliehajúcom tielku a zakončovali sa na lopatkách. Nevľúdne azúrové oči ma skenovali pohľadom. Ladili s pomäteným úškľabkom sídliacim na jej perách. Pohľadom som skĺzala pozdĺž jej lakťa až k dlani, v ktorej pevne zvierala zakrvavený nôž. Hrdlo mi opustilo zúfalý, piskľavý výkrik.
