Impériá po celom svete zvierajú mocné pazúry absolutistickej monarchie deliace modernú spoločnosť na urodzené vrstvy Royalov a poddaných non-royalov, ktorých neposlušnosť sa trestá otroctvom až smrťou.
Svet náhle zasiahne šokujúci oznam. Médiá šíria...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Kufre som zložil na lesklú mramorovú dlažbu s bieločiernym dizajnom, pokrývajúcu celú plochu dolného i horného poschodia, a rozhliadol sa po apartmáne, aby som zistil, v akom je stave za ten týždeň, čo som tu nebol. Skĺzol som prstom po konferenčnom stolíku, pátrajúc po čiastočkách prachu, len aby som zistil, že si najatá upratovačka odviedla svoju prácu a neplatím ju úplne zbytočne. Zaliala aj rastliny vrátane skrytých črepníkov s konope, ktorého listy som zvykol sušiť na balkóne a šúľal si ich do papierikov v konečnom štádiu. Podomácky pestovaná tráva mi vyhovuje viac než kúpená, mám pri nej najväčšiu istotu. Prezeral som si zelenkasté listy konope a nevedel sa dočkať, kedy si konečne zahúlim, zatiaľ čo v pozadí sa ozývali hlasy Nicholasa a Madeleine.
Vzal som jedny záhradkárske nožnice uložené povedľa črepníkov a chystal sa odstrihnúť jeden z listov, keď ma vtom vyrušilo hlasné zvonenie dverí a temer zapríčinilo, že som si namiesto listu odstrihol vlastný prst. Stisol som viečka od frustrácie a s hlbokými nádychmi uložil nožnice na miesto. Kurva. To fakt nemôžem mať v tomto meste ani chvíľu pokoja? Ak sa niekto bude čudovať, prečo som odišiel - tu je dôvod. Otravní ľudia, ktorí odo mňa neustále niečo chcú. Nemohol to byť nik iný, iba nejaký pajác od Josého, ktorému na príkaz zavolali, že som si skenoval odznak. Srať odznaky. Mali by predstavovať privilégium a symbol slobody, no zatiaľ všetko, čo predstavujú pre mňa, je presný opak toho, čo by mali predstavovať. Som sledovaný ako nejaký väzeň so stopovacím zariadením. Podľa toho vedia určiť do akej budovy vstúpim, kedy a v akom čase.
V tomto svete nie je nik víťazom, všetci sú porazení systémom.
Spoza dverí na mňa vyletel priam fotografie hodný zjav Samuela vo svojom typickom pastelovo modrom obleku, s ulízanými plavými vlasmi a primrznutým vysmiatym ksichtom. Keby som ho nepoznal lepšie, možno by som mu tú fasádu zožral. Avšak ja som vedel, že je to iba automatický mód, do ktorého je uvalený kedykoľvek stretáva iných ľudí. Úsmev mu povädne veľmi rýchlo, keď zistí, že nie je potrebný.
Uklonil sa mi tak, ako mu etiketa kázala a narovnal sa.
„Nie som tu ani päť minút, Samuel," precedil som podráždene prevracajúc očami.
„Dúfam, že si si užil rekreačný pobyt v horách a si dostatočne odpočinutý na to, aby sme začali s koncipovaním tvojej reči, ktorú sme, mimochodom, mali spísať už minulý týždeň, keby si neohlásene nezmizol," vyčítal mi a prekročil prah smerom ku gauču, ktorý už okupoval Nicholas vybaľujúci si veci z cestovnej tašky. Bol sám, Madeleine ušla do izby, akonáhle začula zvonenie. Dievča nemalo žiaden záujem socializovať sa a ani som sa jej nedivil. Keby na mne nebola nijaká ťarcha zodpovednosti, asi by som sa tiež s najväčšou pravdepodobnosťou zahrabal do perín a nevyšiel z nich do svojej smrti. To robím vlastne i teraz v podobe zutekania z mesta, či už na front, alebo na chatu do vzdialených hôr. Kamkoľvek, len aby som nemusel byť v prítomností ľudí, pripomínajúcich mi moje zodpovednosti. Je to nechutne únavné.
