Impériá po celom svete zvierajú mocné pazúry absolutistickej monarchie deliace modernú spoločnosť na urodzené vrstvy Royalov a poddaných non-royalov, ktorých neposlušnosť sa trestá otroctvom až smrťou.
Svet náhle zasiahne šokujúci oznam. Médiá šíria...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?
Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať?
- Žalm 27:1
Slnko viselo vysoko na oblohe, napĺňalo ma horúčavou a spaľovalo mi každý centimeter škoricovej pokožky. Za normálnych okolností by som ocenila pohladenie slnečnými lúčmi, prv by som sa však musela zbaviť nepríjemných myšlienok, aby som si vychutnala príjemné momenty.
Predo mnou sa javila dlhá dvojprúdová cesta vedúca do neznáma. Prešľapovala som z nohy na nohu naprieč cieľu, na ktorý som nedovidela a odovzdala sa osudu.
Kam ma vôľa Božia zavedie, tam dôjdem.
Bledý piesok pokrývajúci krajinku pomimo asfaltovej cesty, sa zmenil na červenú krvavú púšť, posiatu telami mŕtvych. Výstrely zbraní opäť živo odznievali vôkol mňa, pripomínali mi a nenechali ma zabudnúť na scenérie, ktorých som bola svedkom. Vystriedali ich stony plné bolesti a zúfalstva.
Koľko ľudí tam prišlo o svojich priateľov, synov, bratov, manželov, otcov? Čakajú na nich doma, s nádejou, že sa vrátia živí a zdraví... avšak nikto sa nevráti. Len v jeden deň do schránky zapadne list obsahujúci vetu: „S ľútosťou Vám oznamujeme...", medzitým ako do márnice zašlú telo prikryté bielou plachtou.
Ten nešťastný list ma desil od momentu, kedy Leon nastúpil na povinnú vojenskú službu. Pozorovala som, ako sa dostavil do schránky mnoho ľuďom, ktorých som poznala z môjho okolia. Spolužiakom, susedom, aj tým neznámym, čo trúchlili na pohreboch, popri ktorých som prechádzala po ceste do obchodu. Lomcoval mnou strach z každého prežitého dňa, ktorý preňho mohol byť ten posledný.
A teraz... teraz ani len neviem, či je nažive. Chcel odo mňa, aby som nepozorovane prekĺzla cez hranice, popritom ako on rozptýli vojakov na druhej strane. Ako ich rozptýlil, to netuším. Ale som tu. Živá. A možno ako jediná.
Zvuky mi rezonovali v hlave, neutíchali, naopak, zintenzívňovali sa. Ohlušovali ma, mrazili v kostiach, a čo je najhoršie - zničili mi naivnú ilúziu o svete. Guľky prerazili bublinu naplnenú vákuom s názvom „bezpečie". Donútili ma precitnúť, čeliť skutočnému svetu a zhasnúť plamienok viery vo všetko, čo som doteraz poznala.
Prečo? Prečo som sem išla? Nie je jedno, kde na svete sa nachádzam? Všade je utrpenie, nezáleží na tom, kam pred ním ujdem, pretože to je jedna z vecí, ktorá bude každého prenasledovať ako nemiznúci tieň. Som nepriateľ, ktorý vkročil na cudzie územie, pochybujem, že budú nadšení z toho, že som využila príležitosť na prejdenie hraníc, nehľadiac na to, ako to odôvodním. Pokiaľ budú mať v sebe aspoň štipku ľudskosti, povolia mi vrátiť sa naspäť. A pokiaľ nie...
Vrátim sa hneď dokým sa dá. Alebo je príliš neskoro? Klesla som k zemi a holými kolenami sa zaborila do piesku. Zachytila som sa dlaňami pred pádom a pomedzi prsty mi pretekali zrniečka piesku, nasiaknuté teplom zo slnka. Čo bude so mnou? Čo bude s hocikým z nás? Prehrabovala som suchý piesok, stískala som dlane do pästí a mliaždila ho, vypúšťajúc pridusený vzlyk. Ronila som slzy, vzlykala, kričala, dusila sa.
