KRV NA SNEHU

15. Kapitola | Love, Rosie

Drahá milujúca rodina,

vediem si statočne. Snažím sa príliš netýrať myšlienkami na Vás, avšak stále mi chýbate. Teším sa z každého prežitého dňa, ktorý sa mi naskytne a čerpám z neho čo najviac. Dúfam, že i Vy. Hoci netuším, ako dlho tu pobudnem, nemôžem sa dočkať dňa, kedy sa opäť zvítame. S prezidentom si nažívame v harmónii. On pracuje a ja sa snažím robiť všetko pre to, aby som bola nejakým spôsobom užitočná, tak ako ste ma učili a vychovali...

Nožík mi šikovne behal po podložke, krájajúc uhorku, ktorú som následne vzorne poukladala aj so zvyškom zeleniny na prekrojenú žemľu, potretú bielym dresingom s trochou čerstvej bazalky. Kuchárka pána Kennedyho, mimochodom veľmi milá a príjemná žena, si na balkóne necháva rásť v črepníkoch rôzne bylinky, ktoré neskôr využíva pri dochucovaní jedál. A keďže ja, ako človek spätý s prírodou, milujem domácu záhradku, nemohla som ju nevyužiť. Zaumienila som si na raňajky spraviť čosi, čo by sa zhruba podobalo hamburgeru, ktorý je na Severe veľmi populárny, aspoň si to myslím. Hoci nemám poňatia, ako úspešná som vo svojom počine, keďže som sama sebe zlým kritikom. V Mexiku sa raňajky točia hlavne okolo vajec, no ktovie do akej miery sú vajcia obľúbené aj inde vo svete.

Prevracajúc vajce na panvici, som sa snažila vytvoriť volské okolo a premýšľala, či sa mi podarí priblížiť prezidentovej predstave chutných raňajok. Zmocňovala sa ma nervozita. Pred pár minútami vstal od pracovného stola, stratil sa niekde na hornom poschodí a odvtedy sa nevrátil. Žeby sa vyhýbal môjmu jedlu?

Myšlienky mi prerušili kroky prichádzajúce zhora, až som zahliadla subtílnu siluetu postavy, zahalenú v obleku, ako sa vznešeným krokom spúšťa po schodoch.

„Čochvíľa to bude," oznámila som nadšene a venovala mu letmý pohľad plný očakávania.

„Môžeš hneď prestať," zašomral, nie práve priateľským tónom. Pravdepodobne bol len vystresovaný z práce, preto som si z toho veľkú hlavu nerobila. Jediné, čo mi robilo starosti bolo tušenie, že mu niečo pokazilo náladu.

„Čo sa deje?" premohla ma zvedavosť.

„Naozaj si myslíš, že to budem jesť?"

„A prečo nie?"

Nebodaj sa mu nepozdáva ten pokus o hamburger? Vyzerá až tak nechutne? Vrhla som pohľadom k falošnému hamburgeru. Skúmala som svoj výtvor odborným očkom a tvárila sa ako kritik jedla. Zúžila som oči a vypichovala v hlave všetky negatíva spôsobujúce hlavný problém, kvôli ktorému ho pán Kennedy odmieta konzumovať. Odrazu mi blikla v hlave žiarovka. Prudko som sa vystrela. Nie je to jedlom, veď tomu nešťastnému hamburgeru nevenoval ani pohľad. Svitlo mi, že nálepka špeha ma stále neopustila a moje preukazovanie dôveryhodnosti ešte len započalo. Neveril mi.