Impériá po celom svete zvierajú mocné pazúry absolutistickej monarchie deliace modernú spoločnosť na urodzené vrstvy Royalov a poddaných non-royalov, ktorých neposlušnosť sa trestá otroctvom až smrťou.
Svet náhle zasiahne šokujúci oznam. Médiá šíria...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Hodiny monotónne tikali a pero v mojej ruke svižne jazdilo po papieri. Spolu s každým pohybom ručičiek sa vo mne prebudila nová myšlienka, ktorá si žiadala podrobné rozpitvávanie. Úlomky dialógu spred dvoch dní preberali nadvládu nad mojou mysľou a ozývali sa mi v hlave namiesto toho, aby som sa sústredil na aktuálnu administratívnu činnosť.
„Počujeme výstrely. Aké sú vaše rozkazy, pane? Máme zasiahnuť?" odznieval hlas kapitána z druhej strany hovoru, ktorý ma v tú noc vyrušil pri práci.
„Nie, zostaňte na svojich pozíciách. Nech zomrú v dôsledku vlastnej hlúposti a vezmú si to životné ponaučenie do hrobu."
Bitka pri Tijuane si údajne vyžiadala svoje obete. Straty sa odhadujú na šiestich z deviatich, s tým, že traja vojaci boli umiestnení do väzby, dve telá sa doposiaľ nenašli a tie ostatné ešte prechádzajú identifikáciou. Škody rozhodne neboli kritické, od počiatku vojny sme mali aj vyššie čísla, preto som tomu neprikladal veľkú váhu a sústredil sa na podstatnejšie záležitosti.
Pero na papieri ustálo a zanechalo na poslednom písmene e tmavú machuľu. Atrament sa roztiekol po papieri a zmyl so sebou zvyšok dokonalo štruktúrovaného písma, aké som používal pre svoje podpisy. Zrak mi dopadol na dlaň umazanú od modrej, mazľavej tekutiny. Zostal som fascinovaný. Spomaleným pohybom som otáčal rukou do strán a prezeral si umazané miesta. Trel som prstami o seba, sledujúc ako sa čiastočky mazľaviny o seba zliepajú a znova odliepajú ako roztopený syr. Malo to na mňa terapeutický účinok a zároveň sa za tým ukrývala akási metafora.
„Ocko?" vytrhol ma zo zamyslenia tenký hlas. Obzrel som sa okolo seba, neuvedomujúc si, že výška dieťaťa sa nerovná výške dospelého.
„Ocko," naliehalo neodbytne, nutne si vymáhajúc moju pozornosť, až kým dotieravé mraučanie nevystriedalo fyzické dobýjanie. Pocítil som trhavý pohyb naspodku nohavíc. Zachovával som si flegmatickosť a zamestnal sa vytiahnutím vreckovky z útrob saka, so zámerom vyčistiť stopy po atramente.
„Lottie? Lottie?!" doľahlo ku mne ženské volanie z vonkajšej chodby.
Zvuky opätkov stíchli tesne pred prahom, a hoci boli dvere pootvorené, ozvalo sa tiché klopkanie.
Musel som pripísať tomu malému, primitívnemu stvoreniu i nejaký kredit za dosiahnutie kľučky.
„Ďalej," vyslovil som chrapľavo, čo ma priviedlo k uvedomeniu, že som za celý deň vypil jedine kávu. Očividne je jedno kde pracujem, či som v obývacom, alebo v pracovnom paláci, zakaždým skončím dehydrovaný.
Dvere sa odchýlili a periférnym videním som spozoroval, ako dovnútra vstúpila ženská silueta oblečená v bielej blúzke a čiernej obtiahnutej sukni. Ľavú stranu blúzky okupoval zlatý odznak, ktorý s hrdosťou nosila, reprezentujúc triedu do akej spadala, čím degradovala práve mňa - toho, kto nevlastní odznak ani jednej farby. Stojac po jej boku na verejnosti, by to mohlo vyzerať, že pôsobím smiešne, ba až ponížene. Nedotýkalo sa ma to, práve naopak, dodalo mi to akýsi pocit sebavedomia plynúceho z faktu, že som to bez privilégia, ktoré je v tomto svete tým najcennejším, dotiahol tak vysoko.
