Impériá po celom svete zvierajú mocné pazúry absolutistickej monarchie deliace modernú spoločnosť na urodzené vrstvy Royalov a poddaných non-royalov, ktorých neposlušnosť sa trestá otroctvom až smrťou.
Svet náhle zasiahne šokujúci oznam. Médiá šíria...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Čo je také dôležité, že si sa rozhodla ozvať, Vivien?"
„Ahoj, Jeremy. Ospravedlňujem sa, ak ťa ruším pri práci."
„Daj si pokoj s týmito rečami. Čo odo mňa chceš?"
Sediac v krvavo červenom kresle, som pozorne načúval slovám vychádzajúcich z reproduktora mobilu. S prepletenými prstami na kolenách som sústredene sledoval každú mimiku, každé gesto pomáhajúce v predpovedaní Vivieniných odpovedí. Mal som presnú predstavu o tom, ako by malo vyjednávanie prebiehať a upreným zrakom som jej dával najavo, že ju nehodlám ušetriť od pazúrov môjho kontrolórskeho radaru.
„Jeremy, ja nie som tvoj nepriateľ. Pamätáš si ešte na tie časy, keď sme boli priatelia? Na našu štvoricu? Len ty, ja, Lucas a Natalie," zaspomínala a kládla cit na posledné meno, aby v ňom prebudila ešte väčšiu melanchóliu.
Nostalgia je kľúčovou v tomto rozhovore. Pripomínanie starého a prepojenie s novým. Taktika emočného vydierania, ktorá funguje precízne, ak je aplikovaná správne.
„Hej jasné," šomral otrávene, „dostaneš sa k veci alebo nie?"
V inom prípade zlyhá.
„Predpokladám, že u seba držíš Lucasa," vyslovila naoko ustarostene, „ako prvé ti chcem povedať, že môj muž s tým nemal nič spoločné."
„Jasné, to som už počul," vyslovil nezaujato. Pohľady sa nám stretli, keď som sa narovnal a prebehla medzi nami krátka telepatická komunikácia.
„Smiem vedieť, aké sú tvoje plány s Lucasom?"
„Nie?"
„Mohol by si sa aspoň správať formálne, keď už nie sme priatelia?" zaútočila naňho zostra, až mi vyskočili vrásky na čele a moje ruky sa imaginárne dotýkali jej krku a pevne ho zvierali, vytláčajúc z nej kyslík.
„Môžem sa voči tebe správať ako chcem," zavrčal z druhej strany. Ak okamžite nezatiahne spiatočku, spadne do jamy zlyhania, a z tej jamy ju bude vyťahovať plán B, proti ktorému tak zaťato protestovala.
„V poriadku, i keď neviem, čím som si to zaslúžila," zvolila miernejší tón. Uškrnul som sa sám pre seba za to, ako málo je ochotná riskovať.
„Mám na to svoje dôvody," odvrkol, „každopádne, nebudem s tebou riešiť Lucasovu situáciu."
Zúžil som oči a premeriaval si postavu svojej manželky z donútenia. Skúmal som jej dlhé nohy zahalené v obtiahnutých šatách od royalského módneho návrhára, bledú pokožku a pery pokryté červeným rúžom výrazného odtieňu. Husté plavé vlasy stočené na koncoch jej dopadali na plecia, a uši spolu s krkom zdobila zlatá bižutéria ladiaca k zlatému odznaku, pripnutému na ľavej strane šiat. Prezeral som si ju a zarovno toho som premýšľal, ako sa voči nemu previnila. Ona, ktorá za celý svoj život robila iba to, čo sa od nej požadovalo. A práve v tom to celé viazlo - v jej poslušnosti a neschopnosti odmietnuť.
