Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

1.

„Mami, a naozaj tam musím ísť?“ vzdychol si vysoký mladík, utrápene stojaci vo dverách spálne. S prosebným pohľadom sa zadíval na sivovlasú ženu a na chvíľku zadúfal v zázrak.

Naozaj sa mu na to divadielko, ukryté pod vznešeným názvom vianočná besiedka ísť nechcelo. Považoval to za stratu času. Radšej by ostal sám doma a maľoval.

Žena unavene vzhliadla od žehliacej dosky. „Už som ti hovorila, že Miškovi na tom veľmi záleží a keď ocko nemohol -“

„Veď ako inak,“ nahnevane zahundral. „Vždy preňho bolo niečo dôležitejšie ako rodina, prečo by sa to malo odrazu zmeniť?“

„Jakub,“ zahriakla ho a na tvári sa jej mihol tieň skrývaného smútku a bolesti. „Nie je to tak. Naozaj chcel prísť, len mu to nevyšlo.“

„Výhovorky,“ zamumlal si popod nos, no dosť hlasno na to, aby ho mama počula. „Tým uverí akurát Miško. Ja nie. Nie som malý a sprostý už vôbec nie. Veľmi dobre viem, že na nás odjakživa kašľal.“

„Jakub, prosím ťa. Urob to pre mňa, dobre?“

Mama zámerne ignorovala poznámku o jej bývalom manželovi. Bola dosť vyčerpaná, posledné, po čom túžila, bolo, aby sa so svojím starším synom hádala o to, kto má pravdu.

„No tak dobre,“ zahundral. „Ale neočakávaj odo mňa prejavy nadšenia z Miškovho vystúpenia. „Budem tam len preto, lebo je to dôležité preňho. Nech je aspoň niekto šťastný.“

„Ďakujem,“ vďačne sa na neho usmiala. „Si úžasný mladý muž, vieš o tom?“

„Uhm. Len by ma zaujímalo, kedy bude niekto brať ohľad aj na mňa. Čo ak som už mal na večer iný plán?“ zašomral, keď sa odlepil od dverí, pripravený vrátiť sa do svojej izby.

„A mal si?“ ospravedlňujúco sa naňho pozrela. Vôbec jej nenapadlo sa ho na to opýtať prv. Akosi automaticky počítala s tým, že zase bude piatkový večer tráviť doma, zavretý vo svojej izbe. Zrejme jej nápad, vytiahnuť syna medzi ľudí, nebol až taký úžasný, ako si myslela.

„Ako keby na tom niekomu záležalo,“ zamumlal a obrátil sa na odchod. No prv, než úplne zmizol z maminho dohľadu, otočil sa a slabo sa usmial. „Nie, nemal.“ Našťastie.

„A obleč si aj kravatu,“ zakričala za ním. „Nech mi neurobíš hanbu.“

Tá požiadavka ho zastavila uprostred pohybu. Po chvíli, keď mozog spracoval jej význam, sa ako víchor vrútil naspäť do spálne.

„A to už prečo?“ zahučal. „Dobre vieš, že ich neznášam.“

„Jakub, prosím. Je to vianočný večierok, nikto -“

„Tss, vraj večierok,“ odfrkol si. „Ale nech si oteckovia oblečú čo chcú, ja si oblečiem čo chcem ja.“

„Jakub...“

„Nikdy,“ precedil pomedzi zuby a s hundraním odišiel.

O chvíľu bolo počuť tresnutie dverí na jeho izbe.

No to bude večer. Že som radšej nedržala jazyk za zubami.