Nečakaný dar // adventný kalendár ✔️

7.

„To nemyslíš vážne, však?“ Jakub prepaľoval mamu vražedným pohľadom. „Už minule som ti povedal, že tam viac nepôjdem. Nie som rodič.“

Zúril. Akoby nestačilo, že odkedy od nich odišiel otec, všetky mužské práce ostali na ňom, ešte musí preberať aj rodičovské povinnosti? Nakúpiť bola jedna vec, s tým problém nemal, ale rodičovské združenie? Medzi samé premúdrelé ženské? To nie.

„Jakub, nemá tam kto ísť. V piatok mám poobednú a šéfka nám do Vianoc zatrhla dovolenky.“

„Tak nepôjde nikto. Veď ani minule -“

„Práve preto,“ skočila mu mama do reči. „Tento školský rok som nebola ešte ani na jednom združení.“

„Je tam toho... Tak nepôjdeš ani na toto,“ pretočil očami. „Svet sa preto nezrúti.“

„Jakub -“

„No nepozeraj tak na mňa. Ja tam nepôjdem.“

„Jakub, prosím. Vraj je to dôležité.“

Chcel jej odseknúť, že ho absolútne nezaujíma, či je to dôležité, alebo nie, no vtom mu padol pohľad na Miška. Smútok v jeho očiach sa nedal prehliadnuť. Bodlo ho pri srdci. Ten výraz uňho vídaval vtedy, keď ho sklamal otec. Naozaj sa chce znížiť na jeho úroveň? To mu predsa nemôže urobiť. Síce to tak niekedy nevyzeralo, ale mal svojho malého bračeka naozaj úprimne rád a nezniesol, keď mu niekto ubližoval, alebo bol smutný.

„Tak dobre, ale naposledy,“ nahnevane zavrčal a tresol dvermi.

„Kurva,“ uľavil si v tichu svojej izby. Zase sa bude musieť hrať na otca. A pritom ním nebol a nikdy nebude.

***

„Miško sa učí dobre a dosahuje primerané výsledky. Akurát to jeho písmo mi robí starosti. Od druhého ročníka si ho dosť zhoršil. Treba mu dávať doma častejšie písať. A opakovať s ním násobilku a vybrané slová. Ale inak je všetko v poriadku. Zdá sa, že Miško sa cez rozvod rodičov preniesol vcelku dobre,“ referovala Jakubovi o bratovom prospechu postaršia učiteľka, ktorú si z videnia pamätal. Učila na škole ešte za jeho školských čias.

Už-už mal na jazyku niečo drzé, čím by učiteľku uzemnil, aby sa nestarala do ich súkromných záležitostí, no včas sa spamätal. Namiesto toho len zamumlal niečo, čo malo byť prísľubom o nápravu.

„Inak, je to milé, že ste prišli vy, Jakub,“ usmiala sa učiteľka. „Myslela som, že ani tentokrát od vás nikto nepríde.“

„Nič iné mi neostalo, keď je mama v poobednej a donútila ma,“ zašomral.

Učiteľka sa chápavo usmiala. „Je mi jasné, že vám to asi nebolo celkom príjemne sem prísť, ale aspoň vidno, že vám na Miškovi záleží. Kiežby takých starších bratov bolo viac.“

Jakub sa hanblivo usmial. „Ak je to všetko, mohol by som ísť? Miško je sám doma a dohliada naňho len suseda odnaproti. Sľúbil som jej, že nebudem dlho preč,“ nervózne sa ošil na stoličke.

„Rozumiem. Nebudem vás zdržovať. Len... Je tu ešte jedna vec, pre ktorú som chcela, aby ste prišli,“ povedala učiteľka s úsmevom. „Mám tu pre vás odkaz od pána učiteľa Kozáčika. Máte sa za ním zastaviť.“

„Koho?“ Nechápavo nakrčil obočie a v duchu sa snažil priradiť meno učiteľa k nejakému predmetu, no neúspešne. Ani netušil, že Miška učiteľ s takým menom vôbec učil.

„Pán učiteľ Kozáčik, učí Miška hudobnú,“ vysvetlila mu učiteľka.

„Aha.“ Už nerozumel absolútne ničomu. Pokiaľ vedel, jeho brat mal hudobnú, i jej učiteľa rád, žiadny problém tam nehrozil. Tak prečo si ho ten chlap mohol dať zavolať? „A kvôli čomu? Vari má Miško nejaké problémy?“ vyslovil nahlas svoju obavu.

„To naozaj neviem, Jakub, ale prosil ma, aby som vás za ním poslala. Kabinet má na konci chodby, oproti knižnici.“

„Nuž, tak dobre. Zastavím sa za ním,“ vzdychol, nešťastný, že sa tam ešte musí nejaký čas zdržať. Postavil sa zo stoličky, vzal bundu a vykročil k dverám. „Ďakujem a dovidenia,“ rozlúčil sa s rukou na kľučke a vykročil ku knižnici.